Tribes: Baby (Island)
Tribes z londýnskeho Camdenu sú na scéne relatívnymi nováčikmi, s prvým singlom We Were Children sa ozvali minulú jar. Ďalších desať gitarových popsongov s citom pre melódiu a pekné texty z každodennosti nájdeme na debutovej platni inšpirovanej samovraždou frontmanovho blízkeho kamaráta z detstva, mimochodom speváka Où Est Le Swimming Pool. Okrem odkazov na inšpiračné zdroje – We Were Children jednoznačne pripomenie Where Is My Mind od Pixies, vo When My Day Comes počujeme niečo zo starých The Libertines, v Alone Or With Friends zasa náznak Blur – znejú Tribes celkovo dobre v sviežich hitovkách (Sappho, Bad Apple) i pomalších tempách (skvelá hymna Nightdriving). Pesničkám pridáva na sile surový zvuk, ktorý producent Mike Crossey (Arctic Monkeys, Foals) uprednostnil pred umelým štúdiovým cizelovaním. Ak máte stále radi mladú hudobnú Britániu, Tribes by vás mohli zaujať.
4/5
.matej Lauko
Leprous: Bilateral (Insideout music)
Nórski Leprous sú mladíci krátko po dvadsiatke. Na svojom druhom dlhohrajúcom počine potvrdzujú, že sprevádzať na koncertných šnúrach blackmetalového vizionára a krajana Ihsahna nie je pre nich konečná kariérna méta. Špecifickým poňatím tvrdorockovej avantgardy sa títo milovníci Milesa Davisa a Meshuggah predstavujú ako výrazná, svojbytná formácia. Striedajú šesť a osemstrunové gitary, prepletajú žánre a štýly v rámci harmonického, uceleného diela, plynulo prechádzajú z art rocku do najtvrdšieho math metalu a djentu a nad tým všetkým sa týči skvostný vokál Einara Solberga. Bilateral je najlepším metalovým albumom minulého roka a pádnym dôvodom, prečo si Nórsko uplynulých mesiacov radšej spájať s hudobníckou kreativitou než zlom a deštrukciou.
5/5
.rudi Rus
Ólafur Arnalds: Another Happy Day (Erased Tapes/Wegart)
Niekde na pomedzí umeleckého konceptu minimalizmu a priamočiaro naivnej jednoduchosti tvorí islandský hudobník Ólafur Arnalds. Napriek tomu, že nemá klasické hudobné vzdelanie, jeho kompozície pre klavír, sláčikový kvartet a elektroniku podľa aktuálnej potreby dokázali priviesť poslucháčov tanečnej elektroniky či bežného rocku na trochu vážnejšie chodníčky tradičnej inštrumentálnej hudby. Another Happy Day je soundtrack k rovnomennej filmovej hollywoodskej dráme, čo sa premieta aj vo fragmentálnej podstate albumu. Útržky zaujímavých myšlienok, opakovanie ústredného motívu, striedanie ticha s melodrámou spôsobujú, že Arnalds stvoril výborný sprievod k filmu, no na sústredené počúvanie je Another Happy Day priveľmi repetitívny. Citlivú prácu s detailom a príjemne úprimnú melanchóliu nemožno albumu uprieť, no kiež by Arnalds mohol priniesť viac epiky a menej jednorozmerného smútku.
3/5
.tomáš Slaninka
Blaudzun: Heavy Flowers (V2 Records)
Toho, kto má rád hudbu skupín Beirut alebo Arcade Fire možno osloví aj holandský spevák, skladateľ Johannes Sigmond alias Blaudzun. Spolu so svojou kapelou hrá nielen podobný štýl ako spomenuté skupiny, ale má aj približne rovnakú výšku umeleckej úrovne. Zapôsobil na mňa predovšetkým spevom. Jeho hlas rozpoznám v zlomku sekundy. Pripomína D. E. Edwardsa (Woven Hand). Už jeho predchádzajúci album Seadrift Soundmachine obsahoval niekoľko priam magneticky príťažlivých piesní. Bol však viac folkový a clivý, na rozdiel od novinky Heavy Flowers, na ktorej sa objavili aj rockovo dynamickejšie skladby. Napríklad Who Took The Wheel. Pri nej ťažko obsedím bez pohybu. Strhujúca je aj valivá Sunday Punch s odkazmi na new wave. Blaudzun ponúka špičkovú kvalitu vo fúzii indie popu, folku a rocku.
5/5
.miro Potoček
Tribes z londýnskeho Camdenu sú na scéne relatívnymi nováčikmi, s prvým singlom We Were Children sa ozvali minulú jar. Ďalších desať gitarových popsongov s citom pre melódiu a pekné texty z každodennosti nájdeme na debutovej platni inšpirovanej samovraždou frontmanovho blízkeho kamaráta z detstva, mimochodom speváka Où Est Le Swimming Pool. Okrem odkazov na inšpiračné zdroje – We Were Children jednoznačne pripomenie Where Is My Mind od Pixies, vo When My Day Comes počujeme niečo zo starých The Libertines, v Alone Or With Friends zasa náznak Blur – znejú Tribes celkovo dobre v sviežich hitovkách (Sappho, Bad Apple) i pomalších tempách (skvelá hymna Nightdriving). Pesničkám pridáva na sile surový zvuk, ktorý producent Mike Crossey (Arctic Monkeys, Foals) uprednostnil pred umelým štúdiovým cizelovaním. Ak máte stále radi mladú hudobnú Britániu, Tribes by vás mohli zaujať.
4/5
.matej Lauko
Leprous: Bilateral (Insideout music)
Nórski Leprous sú mladíci krátko po dvadsiatke. Na svojom druhom dlhohrajúcom počine potvrdzujú, že sprevádzať na koncertných šnúrach blackmetalového vizionára a krajana Ihsahna nie je pre nich konečná kariérna méta. Špecifickým poňatím tvrdorockovej avantgardy sa títo milovníci Milesa Davisa a Meshuggah predstavujú ako výrazná, svojbytná formácia. Striedajú šesť a osemstrunové gitary, prepletajú žánre a štýly v rámci harmonického, uceleného diela, plynulo prechádzajú z art rocku do najtvrdšieho math metalu a djentu a nad tým všetkým sa týči skvostný vokál Einara Solberga. Bilateral je najlepším metalovým albumom minulého roka a pádnym dôvodom, prečo si Nórsko uplynulých mesiacov radšej spájať s hudobníckou kreativitou než zlom a deštrukciou.
5/5
.rudi Rus
Ólafur Arnalds: Another Happy Day (Erased Tapes/Wegart)
Niekde na pomedzí umeleckého konceptu minimalizmu a priamočiaro naivnej jednoduchosti tvorí islandský hudobník Ólafur Arnalds. Napriek tomu, že nemá klasické hudobné vzdelanie, jeho kompozície pre klavír, sláčikový kvartet a elektroniku podľa aktuálnej potreby dokázali priviesť poslucháčov tanečnej elektroniky či bežného rocku na trochu vážnejšie chodníčky tradičnej inštrumentálnej hudby. Another Happy Day je soundtrack k rovnomennej filmovej hollywoodskej dráme, čo sa premieta aj vo fragmentálnej podstate albumu. Útržky zaujímavých myšlienok, opakovanie ústredného motívu, striedanie ticha s melodrámou spôsobujú, že Arnalds stvoril výborný sprievod k filmu, no na sústredené počúvanie je Another Happy Day priveľmi repetitívny. Citlivú prácu s detailom a príjemne úprimnú melanchóliu nemožno albumu uprieť, no kiež by Arnalds mohol priniesť viac epiky a menej jednorozmerného smútku.
3/5
.tomáš Slaninka
Blaudzun: Heavy Flowers (V2 Records)
Toho, kto má rád hudbu skupín Beirut alebo Arcade Fire možno osloví aj holandský spevák, skladateľ Johannes Sigmond alias Blaudzun. Spolu so svojou kapelou hrá nielen podobný štýl ako spomenuté skupiny, ale má aj približne rovnakú výšku umeleckej úrovne. Zapôsobil na mňa predovšetkým spevom. Jeho hlas rozpoznám v zlomku sekundy. Pripomína D. E. Edwardsa (Woven Hand). Už jeho predchádzajúci album Seadrift Soundmachine obsahoval niekoľko priam magneticky príťažlivých piesní. Bol však viac folkový a clivý, na rozdiel od novinky Heavy Flowers, na ktorej sa objavili aj rockovo dynamickejšie skladby. Napríklad Who Took The Wheel. Pri nej ťažko obsedím bez pohybu. Strhujúca je aj valivá Sunday Punch s odkazmi na new wave. Blaudzun ponúka špičkovú kvalitu vo fúzii indie popu, folku a rocku.
5/5
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.