Nielen tých, čo napáchali, prípadne ďalej páchajú chyby či zlo, ale aj ostatných, nás všetkých, čo sme boli pri tom, čo sme sa len prizerali, čo sa len prizeráme, nás, čo prejavujeme tak úbožiacky málo záujmu o veci verejné, tak hrôzostrašne málo odvahy a spoločenskej angažovanosti, nás – kobyly a kone s klapkami na očiach.
Kobyly a kone mávajú klapky na očiach, aby ich okolie neznervózňovalo. My si ich dávame z toho istého dôvodu. Chceme mať pokoj a sústrediť sa na vlastné záležitosti, na beh vpred, za osobnou odmenou. Lenže kobyly a kone nechodia k volebným urnám. My áno. My rozhodujeme. My by sme sa mali vedieť rozhodovať.
Osie hniezda Zuzany Piussy mávajú podobu tabuizovaných tém: homosexualita (Anjeli plačú, 2005), divadlo-štát-prachy (Stoka – Epilóg, 2007), privatizačné podvody alebo (dočasný) koniec kinematografie na Slovensku (Koliba, 2009), predsudky o veku a ženách (Babička, 2009), naše drahé súdnictvo (Nemoc tretej moci, 2011). A najnovšie je to rozprávanie o prvých ôsmich mesiacoch revolúcie-prevratu v roku 1989 – Muži revolúcie. Rozprávanie, pozostávajúce zo súčasných rozhovorov (najmä) s prominentnými aktérmi osemdesiateho deviateho, s členmi Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu, z fotografií (Juraja Bartoša) a z archívneho materiálu spred vyše dvoch dekád. Piussi o svojom novom filme povedala: „To, ako dnes žijeme, rozloženie moci a bohatstva, stav politiky, kultúry a morálky, súvisí s tým, čo sa udialo v prvých mesiacoch po Zamatovej revolúcii. Lenže názory na to, čo sa vlastne stalo, sa rôznia. Ľudia, ktorí viedli revolúciu, sami hľadajú skutočný zmysel udalostí. Každý z revolucionárov vidí v chaose udalostí celkom iný príbeh. Keď mám povedať, prečo som sa rozhodla urobiť takýto film, tak je to moja fascinácia pamäťou. Všetci zažili jedno a každý si pamätá niečo iné. Divákovi ponúkam toto svoje pátranie v pamätiach, ktoré ma tak nadchlo.”
Režisérka neadoruje – ako býva zvykom pri spomínaní na revolučnú časť našich dejín – , skôr provokuje (a zároveň sa tvári, akoby sa nič nedialo). Príbeh jej dokumentárneho filmu sa od všeobecnejšieho rozprávania postupne a neodvratne skrúca k jednému problému – lustrácie. Na ne sú nabalené rôzne iné otázky, čo sa až dodnes vynárajú ako ponorná (smrtonosná) rieka v jaskyni. Vladimír Mečiar a jeho vstup do politiky, nevyrovnanie sa s komunistami a eštebákmi, ich účinkovanie vo vedení krajiny, tajné zväzky, tajné skrine, skartácie...
Zuzana Piussi je v niektorých svojich snímkach viac investigatívnou novinárkou než filmárkou, väčšmi jej ide o obsah, než o formu. To nie sú výhrady, to je len holé konštatovanie.
V prípade Mužov revolúcie ide o prvú časť zamýšľaného diptychu – druhá časť by sa, podľa slov režisérky, mala zaoberať dnes (a hádam nielen dnes) takou horúcou kauzou Gorila. Dá sa predpokladať – podľa doterajšej autorkinej tvorby i jej naturelu –, že obe časti budú navzájom súvisieť väčšmi než len vzdialene, že prvú z nich konštruovala s ohľadom na druhú. Muži revolúcie sú dôležitý film, lebo podávajú svedectvo o podstatnej etape našich dejín. Je pravdepodobné, že pripravované pokračovanie o Gorile vrhne na Mužov revolúcie ďalšie svetlo. (Alebo možno aj tieň.) Azda to nebude svetlo rýchlych odpovedí. Ale toho sa asi netreba báť, to Piussi nerobieva. Ona skôr kladie otázky. Nám všetkým.
Muži revolúcie (Slovensko 2012). Námet, réžia, kamera: Zuzana Piussi. Účinkujú: Fedor Gál, Ján Budaj, Ľubomír Feldek, Milan Kňažko, František Mikloško, Gabriel Levický, Vladimír Mečiar, Ján Čarnogurský, Miloš Žiak, Ivan Mačura a ďalší. 65 minút.
Kobyly a kone mávajú klapky na očiach, aby ich okolie neznervózňovalo. My si ich dávame z toho istého dôvodu. Chceme mať pokoj a sústrediť sa na vlastné záležitosti, na beh vpred, za osobnou odmenou. Lenže kobyly a kone nechodia k volebným urnám. My áno. My rozhodujeme. My by sme sa mali vedieť rozhodovať.
Osie hniezda Zuzany Piussy mávajú podobu tabuizovaných tém: homosexualita (Anjeli plačú, 2005), divadlo-štát-prachy (Stoka – Epilóg, 2007), privatizačné podvody alebo (dočasný) koniec kinematografie na Slovensku (Koliba, 2009), predsudky o veku a ženách (Babička, 2009), naše drahé súdnictvo (Nemoc tretej moci, 2011). A najnovšie je to rozprávanie o prvých ôsmich mesiacoch revolúcie-prevratu v roku 1989 – Muži revolúcie. Rozprávanie, pozostávajúce zo súčasných rozhovorov (najmä) s prominentnými aktérmi osemdesiateho deviateho, s členmi Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu, z fotografií (Juraja Bartoša) a z archívneho materiálu spred vyše dvoch dekád. Piussi o svojom novom filme povedala: „To, ako dnes žijeme, rozloženie moci a bohatstva, stav politiky, kultúry a morálky, súvisí s tým, čo sa udialo v prvých mesiacoch po Zamatovej revolúcii. Lenže názory na to, čo sa vlastne stalo, sa rôznia. Ľudia, ktorí viedli revolúciu, sami hľadajú skutočný zmysel udalostí. Každý z revolucionárov vidí v chaose udalostí celkom iný príbeh. Keď mám povedať, prečo som sa rozhodla urobiť takýto film, tak je to moja fascinácia pamäťou. Všetci zažili jedno a každý si pamätá niečo iné. Divákovi ponúkam toto svoje pátranie v pamätiach, ktoré ma tak nadchlo.”
Režisérka neadoruje – ako býva zvykom pri spomínaní na revolučnú časť našich dejín – , skôr provokuje (a zároveň sa tvári, akoby sa nič nedialo). Príbeh jej dokumentárneho filmu sa od všeobecnejšieho rozprávania postupne a neodvratne skrúca k jednému problému – lustrácie. Na ne sú nabalené rôzne iné otázky, čo sa až dodnes vynárajú ako ponorná (smrtonosná) rieka v jaskyni. Vladimír Mečiar a jeho vstup do politiky, nevyrovnanie sa s komunistami a eštebákmi, ich účinkovanie vo vedení krajiny, tajné zväzky, tajné skrine, skartácie...
Zuzana Piussi je v niektorých svojich snímkach viac investigatívnou novinárkou než filmárkou, väčšmi jej ide o obsah, než o formu. To nie sú výhrady, to je len holé konštatovanie.
V prípade Mužov revolúcie ide o prvú časť zamýšľaného diptychu – druhá časť by sa, podľa slov režisérky, mala zaoberať dnes (a hádam nielen dnes) takou horúcou kauzou Gorila. Dá sa predpokladať – podľa doterajšej autorkinej tvorby i jej naturelu –, že obe časti budú navzájom súvisieť väčšmi než len vzdialene, že prvú z nich konštruovala s ohľadom na druhú. Muži revolúcie sú dôležitý film, lebo podávajú svedectvo o podstatnej etape našich dejín. Je pravdepodobné, že pripravované pokračovanie o Gorile vrhne na Mužov revolúcie ďalšie svetlo. (Alebo možno aj tieň.) Azda to nebude svetlo rýchlych odpovedí. Ale toho sa asi netreba báť, to Piussi nerobieva. Ona skôr kladie otázky. Nám všetkým.
Muži revolúcie (Slovensko 2012). Námet, réžia, kamera: Zuzana Piussi. Účinkujú: Fedor Gál, Ján Budaj, Ľubomír Feldek, Milan Kňažko, František Mikloško, Gabriel Levický, Vladimír Mečiar, Ján Čarnogurský, Miloš Žiak, Ivan Mačura a ďalší. 65 minút.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.