Snažím sa o odstup
V práci s ľuďmi bez domova je stále veľa bolesti, komplikovaných problémov, veľmi to vyčerpáva. V októbri som si preto vybrala sabbatical. Chcela som dva mesiace žiť ako normálny človek, mať čas, robiť jednoduché veci, žiadne výzvy, diaľky, výkon. Vrátiť sa dole, navštíviť kamarátov, bicyklovať, sedieť pri rieke, báť sa na samote pri lese, a najmä rozmýšľať o sebe, klásť si otázky, čo chcem ja, čo ma baví.
Prepochybujem sa vpred
Som nespokojný typ človeka nevyrovnaný so sebou a so svetom, stále chcem niečo naprávať. Pochopila som, že iná nebudem, že je to taká vyrážka, s ktorou musím žiť. Môj epitaf by mohol znieť: niekto to rád komplikované. Asi potrebujem, aby to bolo dobrodružné, byť v strese – prebojím a prepochybujem sa životom.
Rukami sa neuživím
Fascinuje ma, keď vidím ľudí, ktorí objavili a robia to, na čo boli stvorení a podávajú tak neuveriteľné výkony. Na Levom kráľovi v Londýne som od krásy plakala. Moja sesternica si otvorila obchod s hand-made výrobkami, len chodiť tam a pozerať, čo ľudí napadne, je taká oslava tvorivosti. Hand-made veci kupujem, aj ich sama vyrábam, ale neuživila by som sa tým. Toto sú nebezpečné obchody, spolu s textilnými galantériami, v ktorých majú potreby pre podobne postihnutých ľudí ako ja. Fuj, tam si musím strašne dávať pozor, chodím medzi stužkami a chce sa mi pišťať a všetko nakupovať.
Som labužník
To je udalosť dňa, keď spolu jeme s priateľmi, keď pre niekoho varím. Bola som vegoška už na strednej, ale jedla som tú hnusnú papierovú sóju, tak som zlyhala pre svoje labužníctvo. Až teraz, po rokoch, som objavila, že vegetariánske jedlá môžu byť chutné, že to je čisto o koreniach a dochutení. A keď už jem mäso, tak si ho zoberiem radšej zo šťastného zvieraťa, čo behalo po lese a hádam ho niekto trafil fakt dobre.
Bojím sa zosilňovačov
Keď niečo začnem čítať, pozerať, robiť, neviem sa od toho odtrhnúť aj do rána. Také odznačiky sa kedysi nosili, že „Realita je pre ľudí, ktorí sa nevedia vyrovnať s drogami“, to som ja. Pre mňa je realita taká dobrodružná, že dať si ešte nejaký zosilňovač, to by som sa nemusela vrátiť z toho tripu. Obrovský trip je aj zapnúť film, čítať knihu, preto si veľmi vyberám, do akého sveta sa ponorím, aby som sa v niečom nevymáchala. Mám rada autorov, ktorí mi prinášajú pocit, že svet je fajn miesto, kde sa narodiť – napriek všetkému.
Spievam a dupem
Zúčastňovala som sa všelijakých melódií priateľstva, vždy som skončila tretia. S kamošmi máme minikapelku, vymýšľame repertoár, prerábky skladieb na ukulele. Začala som tiež chodiť na flamengo, príde mi fascinujúce, že sa zo všetkého dá vydupať. Taká energia, oheň, oslava hnevu, zničená zlosť. Aj som rozmýšľala, ako môžu tí tanečníci tancovať, keď nie sú naštvaní.
Bohu dôverujem
S Bohom mám divoký vzťah, ale pochopila som, že najväčší oddych je dôverovať Bohu, Vesmíru, že veci sa dejú, ako sa majú diať. O to sa snažím. Je fajn, keď to má v rukách niekto väčší ako ja. Také to rozdrapené riaditeľovanie zemegule je vyčerpávajúce.
V práci s ľuďmi bez domova je stále veľa bolesti, komplikovaných problémov, veľmi to vyčerpáva. V októbri som si preto vybrala sabbatical. Chcela som dva mesiace žiť ako normálny človek, mať čas, robiť jednoduché veci, žiadne výzvy, diaľky, výkon. Vrátiť sa dole, navštíviť kamarátov, bicyklovať, sedieť pri rieke, báť sa na samote pri lese, a najmä rozmýšľať o sebe, klásť si otázky, čo chcem ja, čo ma baví.
Prepochybujem sa vpred
Som nespokojný typ človeka nevyrovnaný so sebou a so svetom, stále chcem niečo naprávať. Pochopila som, že iná nebudem, že je to taká vyrážka, s ktorou musím žiť. Môj epitaf by mohol znieť: niekto to rád komplikované. Asi potrebujem, aby to bolo dobrodružné, byť v strese – prebojím a prepochybujem sa životom.
Rukami sa neuživím
Fascinuje ma, keď vidím ľudí, ktorí objavili a robia to, na čo boli stvorení a podávajú tak neuveriteľné výkony. Na Levom kráľovi v Londýne som od krásy plakala. Moja sesternica si otvorila obchod s hand-made výrobkami, len chodiť tam a pozerať, čo ľudí napadne, je taká oslava tvorivosti. Hand-made veci kupujem, aj ich sama vyrábam, ale neuživila by som sa tým. Toto sú nebezpečné obchody, spolu s textilnými galantériami, v ktorých majú potreby pre podobne postihnutých ľudí ako ja. Fuj, tam si musím strašne dávať pozor, chodím medzi stužkami a chce sa mi pišťať a všetko nakupovať.
Som labužník
To je udalosť dňa, keď spolu jeme s priateľmi, keď pre niekoho varím. Bola som vegoška už na strednej, ale jedla som tú hnusnú papierovú sóju, tak som zlyhala pre svoje labužníctvo. Až teraz, po rokoch, som objavila, že vegetariánske jedlá môžu byť chutné, že to je čisto o koreniach a dochutení. A keď už jem mäso, tak si ho zoberiem radšej zo šťastného zvieraťa, čo behalo po lese a hádam ho niekto trafil fakt dobre.
Bojím sa zosilňovačov
Keď niečo začnem čítať, pozerať, robiť, neviem sa od toho odtrhnúť aj do rána. Také odznačiky sa kedysi nosili, že „Realita je pre ľudí, ktorí sa nevedia vyrovnať s drogami“, to som ja. Pre mňa je realita taká dobrodružná, že dať si ešte nejaký zosilňovač, to by som sa nemusela vrátiť z toho tripu. Obrovský trip je aj zapnúť film, čítať knihu, preto si veľmi vyberám, do akého sveta sa ponorím, aby som sa v niečom nevymáchala. Mám rada autorov, ktorí mi prinášajú pocit, že svet je fajn miesto, kde sa narodiť – napriek všetkému.
Spievam a dupem
Zúčastňovala som sa všelijakých melódií priateľstva, vždy som skončila tretia. S kamošmi máme minikapelku, vymýšľame repertoár, prerábky skladieb na ukulele. Začala som tiež chodiť na flamengo, príde mi fascinujúce, že sa zo všetkého dá vydupať. Taká energia, oheň, oslava hnevu, zničená zlosť. Aj som rozmýšľala, ako môžu tí tanečníci tancovať, keď nie sú naštvaní.
Bohu dôverujem
S Bohom mám divoký vzťah, ale pochopila som, že najväčší oddych je dôverovať Bohu, Vesmíru, že veci sa dejú, ako sa majú diať. O to sa snažím. Je fajn, keď to má v rukách niekto väčší ako ja. Také to rozdrapené riaditeľovanie zemegule je vyčerpávajúce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.