Nemecko vyšlo z tejto krízy posilnené. Práve preto, že neotriasla základmi právneho štátu, založeného na slobodách, právnom vedomí, spravodlivosti a transparentnosti. Sedemdesiate roky priniesli ekonomický rozmach, razantný rozvoj vzdelanosti, otvorenosti voči svetu. To na rozdiel od nášho sveta znormalizovaných neslobôd.
Dvadsaťdva rokov od novembra 1989 sa potácame v kríze. Nemá len ekonomickú povahu a nespája sa len s korupciou. Je aj krízou hodnôt a dôvery vo svet slobôd. Ozývajú sa kuvičie hlasy, ktoré hovoria, že celý slobodný svet je prehnitý. Upierajú zraky k Rusku, Číne, k arabskému svetu. Zrazu im nový autokratizmus prekáža menej ako naše slobody.
Gorila je len pomenovaním čohosi, čo zažívame od mečiarovského komplotu proti VPN v roku 1991 v mene „poctivých mečiarovských privatizérov“, ktorí si medzi sebou delili korisť národného majetku. Čo malo podobu tretích operátorov, vláčikov a skupiniek, lebo sa to nezastavilo ani pred prahom Dzurindových vlád. Nástenkových tendrov, Slavkovov a hlasov, podobných Robertovi Ficovi, lebo za jeho vlády dosiahla korupcia podobu organizovaných straníckych pravidiel.
Dvakrát som bol svedkom pokusu o nápravu. Dzurindove vlády nasmerovali Slovensko do NATO a EÚ. Nezviedli však zápas s mečiarovskou korupciou. Vytvorili si vlastné pravidlá, a kto to do roka 2006 nevidel, musel byť ranený slepotou. Druhý raz dostala šancu Radičovej vláda. Od prvej chvíle ju začala trestuhodne premrhávať. Nepadla na eurovale, ale na vnútornom rozvale, ktorý sa začal hanebnou podporou dovtedajšieho generálneho prokurátora, zametajúceho všetky kauzy pod koberec, pokračoval straníckym delením koristi až po Daňový úrad v Košiciach.
V tejto chvíli sa hovorí veľa o korupcii, ale takmer nič o nevyhnutnosti úspor verejných výdavkov, nastolení spravodlivosti, o skutočnej reforme vzdelávania. Pritom pravda je taká, že vyjsť z dnešnej krízy možno len vtedy, ak bude boj proti korupcii súčasťou skutočného, a nielen deklaratívneho zápasu proti zadlžovaniu, skutočnej, a nielen fiktívnej reformy vzdelávania a masívneho zápasu za spravodlivosť pod kontrolou verejnosti.
Dvadsaťdva rokov od novembra 1989 sa potácame v kríze. Nemá len ekonomickú povahu a nespája sa len s korupciou. Je aj krízou hodnôt a dôvery vo svet slobôd. Ozývajú sa kuvičie hlasy, ktoré hovoria, že celý slobodný svet je prehnitý. Upierajú zraky k Rusku, Číne, k arabskému svetu. Zrazu im nový autokratizmus prekáža menej ako naše slobody.
Gorila je len pomenovaním čohosi, čo zažívame od mečiarovského komplotu proti VPN v roku 1991 v mene „poctivých mečiarovských privatizérov“, ktorí si medzi sebou delili korisť národného majetku. Čo malo podobu tretích operátorov, vláčikov a skupiniek, lebo sa to nezastavilo ani pred prahom Dzurindových vlád. Nástenkových tendrov, Slavkovov a hlasov, podobných Robertovi Ficovi, lebo za jeho vlády dosiahla korupcia podobu organizovaných straníckych pravidiel.
Dvakrát som bol svedkom pokusu o nápravu. Dzurindove vlády nasmerovali Slovensko do NATO a EÚ. Nezviedli však zápas s mečiarovskou korupciou. Vytvorili si vlastné pravidlá, a kto to do roka 2006 nevidel, musel byť ranený slepotou. Druhý raz dostala šancu Radičovej vláda. Od prvej chvíle ju začala trestuhodne premrhávať. Nepadla na eurovale, ale na vnútornom rozvale, ktorý sa začal hanebnou podporou dovtedajšieho generálneho prokurátora, zametajúceho všetky kauzy pod koberec, pokračoval straníckym delením koristi až po Daňový úrad v Košiciach.
V tejto chvíli sa hovorí veľa o korupcii, ale takmer nič o nevyhnutnosti úspor verejných výdavkov, nastolení spravodlivosti, o skutočnej reforme vzdelávania. Pritom pravda je taká, že vyjsť z dnešnej krízy možno len vtedy, ak bude boj proti korupcii súčasťou skutočného, a nielen deklaratívneho zápasu proti zadlžovaniu, skutočnej, a nielen fiktívnej reformy vzdelávania a masívneho zápasu za spravodlivosť pod kontrolou verejnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.