Preletel som si depeše Wikileaks o Azebajdžane a pripomenulo mi to úplne inú krajinu – Tunisko pred pádom Ben Aliho. Aj azerbajdžanský režim sa v tomto neprívetivom svete vyníma ako oáza stability, jemná diktatúra, medzinárodne rešpektovaná navzdory islamizmu. A aj v Azerbajdžane by sa mohla chamtivosť prezidentovej manželky stať jablkom sváru.
A teraz som tu. Pristávam v Baku. Prvý dojem – cítiť to tu ropou. Druhý dojem – na námestí v centre postáva stotina policajtov. Ani jeden človek v civile. Pýtam sa taxikára: „Čo to má znamenať, demonštrácia policajných odborov?” Taxikár neochotne odvrkne: „Neviem.“ Na druhý deň sa dočítam, že som sa náhodou ocitol na miestnej verzii Arabskej jari. Na Facebooku zvolávali na azerbajdžanský „deň hnevu.” Neobjavil sa ani jeden demonštrant.
Chcem zistiť, či je tento národ turkicky hovoriacich poruštených šiítov naozaj spokojný so svojím dedičným prezidentom. Na jednej strane musí byť život v Baku peklo, až na benzín je všetko oveľa drahšie ako v Bratislave alebo vo Viedni, pričom priemerný Azerbajdžanec zarába 150 eur, a asi 5 000 cudzincov zamestnaných v ropnej a plynárenskej branži stokrát viac. Na druhej strane, z novootvorených ropných a plynových polí tečie do štátnej kasy toľko peňazí ako nikdy predtým.
Mladý obyvateľ Baku, ktorý mi začal dôverovať, mi raz povedal: „Keby som kritizoval prezidenta, zavreli by ma na 48 hodín.“ „Aspoň by si mal zaujímavý víkend,“ hovorím. „Áno, keby ma nezmlátili,“ hovorí. Ale trikrát som počul opak. Jeden vodič, jeden zamestnanec ropného koncernu a majiteľ jednej čajovne začnú bez akéhoľvek úvodu prezidenta do neba vychvaľovať. Je to legitímne, ľudia môžu byť so svojím prezidentom spokojní. Čudné je len, že svojho prezidenta vždy začnú chváliť bez toho, aby som sa ich naňho pýtal.
To je všetko, čo viem o azerbajdžanskej jari. Pred odletom chcem v supermarkete kúpiť nejakú azerbajdžanskú bonboniéru. Žiadnu nemajú. Polovicu regálu zaberajú Mozartove gule, metre Mozartových gulí za nekresťanské ceny. Teda naozaj asi dvojča Rakúska.
A teraz som tu. Pristávam v Baku. Prvý dojem – cítiť to tu ropou. Druhý dojem – na námestí v centre postáva stotina policajtov. Ani jeden človek v civile. Pýtam sa taxikára: „Čo to má znamenať, demonštrácia policajných odborov?” Taxikár neochotne odvrkne: „Neviem.“ Na druhý deň sa dočítam, že som sa náhodou ocitol na miestnej verzii Arabskej jari. Na Facebooku zvolávali na azerbajdžanský „deň hnevu.” Neobjavil sa ani jeden demonštrant.
Chcem zistiť, či je tento národ turkicky hovoriacich poruštených šiítov naozaj spokojný so svojím dedičným prezidentom. Na jednej strane musí byť život v Baku peklo, až na benzín je všetko oveľa drahšie ako v Bratislave alebo vo Viedni, pričom priemerný Azerbajdžanec zarába 150 eur, a asi 5 000 cudzincov zamestnaných v ropnej a plynárenskej branži stokrát viac. Na druhej strane, z novootvorených ropných a plynových polí tečie do štátnej kasy toľko peňazí ako nikdy predtým.
Mladý obyvateľ Baku, ktorý mi začal dôverovať, mi raz povedal: „Keby som kritizoval prezidenta, zavreli by ma na 48 hodín.“ „Aspoň by si mal zaujímavý víkend,“ hovorím. „Áno, keby ma nezmlátili,“ hovorí. Ale trikrát som počul opak. Jeden vodič, jeden zamestnanec ropného koncernu a majiteľ jednej čajovne začnú bez akéhoľvek úvodu prezidenta do neba vychvaľovať. Je to legitímne, ľudia môžu byť so svojím prezidentom spokojní. Čudné je len, že svojho prezidenta vždy začnú chváliť bez toho, aby som sa ich naňho pýtal.
To je všetko, čo viem o azerbajdžanskej jari. Pred odletom chcem v supermarkete kúpiť nejakú azerbajdžanskú bonboniéru. Žiadnu nemajú. Polovicu regálu zaberajú Mozartove gule, metre Mozartových gulí za nekresťanské ceny. Teda naozaj asi dvojča Rakúska.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.