Päť hviezdičiek Renata Khalla

Rozmýšľal som, ktorému albumu dať päť hviezdičiek a napadlo mi ich viac. Určite by sa tam zmestila ktorákoľvek platňa Deža Ursinyho či Konvergencie od Collegium Musicum, nejaký Pink Floyd, Pixies, The Verve, Hendrix, alebo Nirvana. V hudbe je toho veľa, čo vo vás zarezonuje na dlhší čas, zanechá spomienky a opakovane fascinuje svojou krásou. Premýšľanie som zastavil vo chvíli, keď sa mi v kaleidoskope zasekol obrázok žltého banánu na bielom pozadí s podpisom Andyho Warhola. Už len ten obal platne je úplne úžasný a v pop-artovom zmysle aj značkový, kultový a ikonický. Zavesil by som si ho nad posteľ a keby som žil sám, v topánkach by som si na tej posteli zapálil cigaretu v kútiku úst. Pod prenoskou by sa, samozrejme, točil čierny vinyl The Velvet Underground and Nico.
Prvýkrát sa mi táto čistokrvná hudba dostala do uší prostredníctvom magnetofónovej pásky, keď som mal horkých sedemnásť. Kamarát Stano ju mal vo svojom prvom aute Škoda 1000 a nadšene ju obohrával. Šum kazety bol silný a cez ten šum „prebublávala“ tá fantastická hudba. Zvonivá gitara Sterlinga Morrisona, ktorý je pre mňa géniom, priamočiare bicie Maureen Tucker (ktorá často hrala iba na obrátenom kopáku a snare drume), clivé sláky Johna Calea, frajerský prístup a vokál Lou Reeda a barom nasiaknutý hlas femme fatale Nico. Bolo v tom všetko. Revolta, estetika, sex, anarchia, výtvarné umenie, film, kabaret a najmä originálna, krásna a surová hudba. Nikdy nezabudnem na orientálne vznešenú Venus in Furs, nežné kúsky Sunday Morning, Femme Fatale či feťácky miniepos I´m Waiting For The Man.
Nesmiem opomenúť ani kakofonické explózie v European Son, zatváranie unavených viečok pri Heroin a démonický happening Black Angel´s Death Song. Takže, pre toto všetko päť hviezdičiek pre „velvetov“.