.vždy je niečo
Stále je niečo dôležitejšie. Raz je to euroval, raz je to gorila. Stále nám niečo zamestnáva náš spoločenský predný lalok. A keď nastane tragédia, keď nejaký psychopat vyvraždí časť budúcej elity v Nórsku, o inom sa ani nehovorí. Sme pobúrení. Alebo – pamätáte sa na Fritzla? Na toho psychopatického tyrana, čo držal pod zemou v kryte svoje vlastné deti?...
Odkedy som sa zoznámila s manželmi Leitmanovcami, Marou a Ivanom, ktorí už dvanásť rokov budujú Náruč, prechodný domov pre týrané deti, celkom inak sa na všetko okolo seba pozerám. Odpustite mi, aj na tú našu goriliu aféru. Uvážte: Môžu byť ľudia, ktorí so zvyškom národa a jeho ťažko zarobenými peniazmi nemajú absolútne žiadnu empatiu, môžu byť títo Haščákovia a Bubeníkové psychicky zdraví? Podľa mňa nemôžu. Sú to emocionálne neúplní jedinci. Sú to vlastne chudáci.
Tým ich, samozrejme, nejdem ospravedlňovať. Len mám pocit, že stále varíme a varíme z vody. Ako pomôcť tejto krajine, keď sa o všetkom rozhodne už v detstve a systém je nastavený tak, že väčšina populácie vôbec nemá šancu vyrásť zdravo?
.sme chorí od detstva
Vedeli ste o tom, že aj Breivik aj Fritzl boli v detstve týrané deti?
Všetci sa vydesíme, keď vidíme špičku ľadovca, tlmiče na ušiach a pušku, ktorá vystrelí, vrchol hory, na ktorom hučí už vytekajúca láva. Ale tá sopka mala svoje detstvo. Surové ako bitka reťazou. Plné vší. Obchytkávania, násilného i rafinovaného odbavovania sa, ponižovania a mnohých iných praktík zla. A my ostatní, ktorým sa dostalo v tom najdôležitejšom období, v detských rokoch, len najväčšej lásky a starostlivosti, my len pozeráme a krútime hlavou! No toto! Aký psychopat! Aké zviera!
Ako z toho von?
Ten nečakaný, až radostný úžas, ktorý som pocítila z prvého stretnutia s manželmi Leitmanovcami, bola Marina reakcia na moju otázku, keď som sa od hrôzy nepríjemne krútila na stoličke: „Ako môžete byť takí veselí ľudia, keď sa zaoberáte niečím takým strašným ako je týranie detí, ktoré sa nevedia brániť?“
Mara sa celkom pobavene rozosmiala a vraví: „Ale tie deti sa strašne rýchlo hoja, vieš aká je to satisfakcia, keď vidíš ako sa to dieťa rýchlo spamätáva, má dobré známky v škole, teší sa, celkom sa psychicky ozdravuje, vieš aká je to radosť z práce? My sme tam všetci veselí, u nás je dobre, veď robíme to, čo má zmysel!“ A po chvľke ešte Mara dodala: „Čím skôr sa s pomocou takému dieťaťu začne, tým väčšia je možnosť, že sa celkom vylieči a svoju traumu si už neponesie ďalej.“
.chýba štatistika
Už pár štatistických ukážok z takzvaných vyspelejších krajín EÚ vám môže zobrať chuť do jedla. Napríklad, že najväčšie percento zo všetkých týraných detí tvoria sexuálne zneužívané deti do troch rokov. Ach, to musí človekom otriasť – prepáčte!
Podľa štatistík EÚ mal každý piaty dospelý v západnej Európe v detstve skúsenosť so sexuálnym zneužívaním. Že to nie je možné? A keby to bol každý päťdesiaty, bolo by to ok? Bolo by to možné?
Ako je to u nás? Nikto nevie. U nás chýba základný štatistický výskum. U nás sa o tom nepatrí hovoriť. Ďalších detailov, s ktorými som sa počas nášho prvého stretnutia s manželmi Leitmanovcami zoznámila, vás preto ušetrím. Nejde o to šokovať.
Podstatné je to, čo mi povedala Mara Leitmanová hneď na začiatku: Deti sa rýchlo hoja. Starého psa už nové kúsky nenaučíš. Deti sú iné. Ozdravujú sa rýchlo, liečia. Čím skôr sa začne s ich záchranou, tým lepšie. Ale dá sa to? V systéme, ktorý nahráva zlu a zlodejine?
A sme zase tam, kde sme boli: Tu je skutočný dôvod pre frustráciu: Systém.
.rozprávkový dom
Prechodný domov pre týrané deti O.Z. Náruč už existuje dvanásť rokov. Dvanásť rokov ho manželia Leitmanovci budujú pomaly, na kolene, spolu so svojimi nadšencami a dnes už aj spolupracovníkmi a zamestnancami. S ohromným úsilím a so symbolickou podporou štátu. Štát práve tu, v tejto najpálčivejšej problematike symptomaticky katastroficky zlyháva. Systém je nastavený tak, že združenie Náruč na úradoch Ministerstva práce, rodiny a sociálnych vecí vnímajú už tradične ako škodnú, ktorá im nezapadá do šablónky, namiesto toho, aby našli spôsob ako takému domovu, kde deti nemajú mreže na oknách, lebo utekať sa im odtiaľ nechce, pomôcť. S touto štátnou zabetónovanou chobotnicou sa nedá ani pohnúť, nieto tancovať, pri akejkoľvek snahe uchopiť ju uniká, rozpadá sa v rukách a človek len žasne nad tými prekážkami, ktoré štát kladie do cesty tým, ktorí bez bacharských praktík pomáhajú deťom v prvom štádiu záchrany, keď potrebujú to najpodstatnejšie: Lásku a domácu starostlivosť. Nie ústavnú, ale presne takú – osobnú, ľudskú, perníkovochalúpkovú, akú vidíte v Náruči.
.presne ako všetky
S kapelou sme jedného dňa do Žiliny prišli hrať, a tak bolo prirodzené, že sa zastavíme a zahráme aj deťom v Náruči.
V malej spoločenskej miestnosti krásneho, čistého, až rozprávkovo útulného domova sme hrali akustický koncert po tom, ako sme si na privítanie zahrali s deťmi futbal a basketbal na ich asfaltovom ihrisku v areáli domova... Jedna radosť.
Často si na to spomínam, na tých konkrétnych dvadsať detí, ktoré sa nám celý čas, celý ten čas, čo sme sa s nimi naháňali, zdali úplne perfektne zdravé, krásne a radostné. Často na to myslím. Že aj potom, keď sme si ich postupne naším koncertom získali, že v prídavkoch už spievali spolu s nami, nadšene vykrikovali, rozprávali sa s nami bez zábran a v prestávkach sa hrali na reportérov TV Markíza a dávali nám všetkým záludné otázky, skrátka, po celý ten čas tie deti vyzerali úplne, ale úplne zdravé...
Presne tak ako všetky ostatné.
Autorka je speváčka a herečka
Stále je niečo dôležitejšie. Raz je to euroval, raz je to gorila. Stále nám niečo zamestnáva náš spoločenský predný lalok. A keď nastane tragédia, keď nejaký psychopat vyvraždí časť budúcej elity v Nórsku, o inom sa ani nehovorí. Sme pobúrení. Alebo – pamätáte sa na Fritzla? Na toho psychopatického tyrana, čo držal pod zemou v kryte svoje vlastné deti?...
Odkedy som sa zoznámila s manželmi Leitmanovcami, Marou a Ivanom, ktorí už dvanásť rokov budujú Náruč, prechodný domov pre týrané deti, celkom inak sa na všetko okolo seba pozerám. Odpustite mi, aj na tú našu goriliu aféru. Uvážte: Môžu byť ľudia, ktorí so zvyškom národa a jeho ťažko zarobenými peniazmi nemajú absolútne žiadnu empatiu, môžu byť títo Haščákovia a Bubeníkové psychicky zdraví? Podľa mňa nemôžu. Sú to emocionálne neúplní jedinci. Sú to vlastne chudáci.
Tým ich, samozrejme, nejdem ospravedlňovať. Len mám pocit, že stále varíme a varíme z vody. Ako pomôcť tejto krajine, keď sa o všetkom rozhodne už v detstve a systém je nastavený tak, že väčšina populácie vôbec nemá šancu vyrásť zdravo?
.sme chorí od detstva
Vedeli ste o tom, že aj Breivik aj Fritzl boli v detstve týrané deti?
Všetci sa vydesíme, keď vidíme špičku ľadovca, tlmiče na ušiach a pušku, ktorá vystrelí, vrchol hory, na ktorom hučí už vytekajúca láva. Ale tá sopka mala svoje detstvo. Surové ako bitka reťazou. Plné vší. Obchytkávania, násilného i rafinovaného odbavovania sa, ponižovania a mnohých iných praktík zla. A my ostatní, ktorým sa dostalo v tom najdôležitejšom období, v detských rokoch, len najväčšej lásky a starostlivosti, my len pozeráme a krútime hlavou! No toto! Aký psychopat! Aké zviera!
Ako z toho von?
Ten nečakaný, až radostný úžas, ktorý som pocítila z prvého stretnutia s manželmi Leitmanovcami, bola Marina reakcia na moju otázku, keď som sa od hrôzy nepríjemne krútila na stoličke: „Ako môžete byť takí veselí ľudia, keď sa zaoberáte niečím takým strašným ako je týranie detí, ktoré sa nevedia brániť?“
Mara sa celkom pobavene rozosmiala a vraví: „Ale tie deti sa strašne rýchlo hoja, vieš aká je to satisfakcia, keď vidíš ako sa to dieťa rýchlo spamätáva, má dobré známky v škole, teší sa, celkom sa psychicky ozdravuje, vieš aká je to radosť z práce? My sme tam všetci veselí, u nás je dobre, veď robíme to, čo má zmysel!“ A po chvľke ešte Mara dodala: „Čím skôr sa s pomocou takému dieťaťu začne, tým väčšia je možnosť, že sa celkom vylieči a svoju traumu si už neponesie ďalej.“
.chýba štatistika
Už pár štatistických ukážok z takzvaných vyspelejších krajín EÚ vám môže zobrať chuť do jedla. Napríklad, že najväčšie percento zo všetkých týraných detí tvoria sexuálne zneužívané deti do troch rokov. Ach, to musí človekom otriasť – prepáčte!
Podľa štatistík EÚ mal každý piaty dospelý v západnej Európe v detstve skúsenosť so sexuálnym zneužívaním. Že to nie je možné? A keby to bol každý päťdesiaty, bolo by to ok? Bolo by to možné?
Ako je to u nás? Nikto nevie. U nás chýba základný štatistický výskum. U nás sa o tom nepatrí hovoriť. Ďalších detailov, s ktorými som sa počas nášho prvého stretnutia s manželmi Leitmanovcami zoznámila, vás preto ušetrím. Nejde o to šokovať.
Podstatné je to, čo mi povedala Mara Leitmanová hneď na začiatku: Deti sa rýchlo hoja. Starého psa už nové kúsky nenaučíš. Deti sú iné. Ozdravujú sa rýchlo, liečia. Čím skôr sa začne s ich záchranou, tým lepšie. Ale dá sa to? V systéme, ktorý nahráva zlu a zlodejine?
A sme zase tam, kde sme boli: Tu je skutočný dôvod pre frustráciu: Systém.
.rozprávkový dom
Prechodný domov pre týrané deti O.Z. Náruč už existuje dvanásť rokov. Dvanásť rokov ho manželia Leitmanovci budujú pomaly, na kolene, spolu so svojimi nadšencami a dnes už aj spolupracovníkmi a zamestnancami. S ohromným úsilím a so symbolickou podporou štátu. Štát práve tu, v tejto najpálčivejšej problematike symptomaticky katastroficky zlyháva. Systém je nastavený tak, že združenie Náruč na úradoch Ministerstva práce, rodiny a sociálnych vecí vnímajú už tradične ako škodnú, ktorá im nezapadá do šablónky, namiesto toho, aby našli spôsob ako takému domovu, kde deti nemajú mreže na oknách, lebo utekať sa im odtiaľ nechce, pomôcť. S touto štátnou zabetónovanou chobotnicou sa nedá ani pohnúť, nieto tancovať, pri akejkoľvek snahe uchopiť ju uniká, rozpadá sa v rukách a človek len žasne nad tými prekážkami, ktoré štát kladie do cesty tým, ktorí bez bacharských praktík pomáhajú deťom v prvom štádiu záchrany, keď potrebujú to najpodstatnejšie: Lásku a domácu starostlivosť. Nie ústavnú, ale presne takú – osobnú, ľudskú, perníkovochalúpkovú, akú vidíte v Náruči.
.presne ako všetky
S kapelou sme jedného dňa do Žiliny prišli hrať, a tak bolo prirodzené, že sa zastavíme a zahráme aj deťom v Náruči.
V malej spoločenskej miestnosti krásneho, čistého, až rozprávkovo útulného domova sme hrali akustický koncert po tom, ako sme si na privítanie zahrali s deťmi futbal a basketbal na ich asfaltovom ihrisku v areáli domova... Jedna radosť.
Často si na to spomínam, na tých konkrétnych dvadsať detí, ktoré sa nám celý čas, celý ten čas, čo sme sa s nimi naháňali, zdali úplne perfektne zdravé, krásne a radostné. Často na to myslím. Že aj potom, keď sme si ich postupne naším koncertom získali, že v prídavkoch už spievali spolu s nami, nadšene vykrikovali, rozprávali sa s nami bez zábran a v prestávkach sa hrali na reportérov TV Markíza a dávali nám všetkým záludné otázky, skrátka, po celý ten čas tie deti vyzerali úplne, ale úplne zdravé...
Presne tak ako všetky ostatné.
Autorka je speváčka a herečka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.