Je určite jednoduchšie nájsť päť zlých albumov a prifariť im jednu hviezdičku, než vybrať jeden päťhviezdičkový. Ja mám výnimočných albumov viac. Vargova Zelená pošta, Ursinyho Príbeh, Blood Sugar Sex Magik od Red Hot Chili Peppers, Zornova kapela Naked City... Keď však už musím premýšľať nad jediným, vyberám niečo iné.
Keď sa v lete 1992 vrátil kamarát z Ameriky, privliekol aj jednu kazetu. Už si nepamätá, ako sa k nej vlastne dostal, ja si však dodnes pamätám, že ma úplne odrovnala. Dovtedy bola pre mňa klasika zredukovaná na „best of“ melódie prevarené v reklamách, sadrové busty najznámejších skladateľov a na fidlikantov vo frakoch, ktorí s vážnymi výrazmi v tvárach bojujú s ich partitúrami. Toto všetko mi zmenila nahrávka Šostakovičovej Symfónie č. 5, ktorú v roku 1959 urobil Leonard Bernstein s newyorskou filharmóniou.
Už ten úvodný motív sláčikov v prvej časti je elektrizujúci. Ale všetky nástroje dostanú veľa priestoru a 45-minútová skladba uplynie tak, že zabudnete na všetko ostatné. Je bez slabého miesta, plná geniálnych aranžérskych nápadov a silných melódií. Orchester sa rozvážne rozbieha, potom sa veselo roztancuje v trojštvrťovom takte (zabudnite na nudné salónne valčíky), v ďalšej časti hladí smutnou atmosférou (ten krátky duet flauty s harfou je niečo neuveriteľne prekrásne) a vyvrcholí odpichnutým až takmer rockovým burácaním.
Vtedy som netušil, že počúvam jednu z najlepších verzií tejto skladby. Ani tá, ktorú urobil Šostakovičov dvorný dirigent Mravinskij, mi tak nesedí. Bernstein jednoducho dokonale pochopil hudbu a dokonale ju naštudoval. Neskôr som sa dozvedel, že okolnosti vzniku tejto symfónie sú samostatným príbehom-trilerom a že pred nahrávaním boli americkí hudobníci v Rusku, kde im po koncerte gratuloval sám skladateľ. Je to hudba ako román, zavriete oči a namiesto nástrojov vidíte postavy. Žiadne „five stars“, ale „all stars“.
Oliver Rehák je hudobný redaktor SME a člen skupiny Regale.
Keď sa v lete 1992 vrátil kamarát z Ameriky, privliekol aj jednu kazetu. Už si nepamätá, ako sa k nej vlastne dostal, ja si však dodnes pamätám, že ma úplne odrovnala. Dovtedy bola pre mňa klasika zredukovaná na „best of“ melódie prevarené v reklamách, sadrové busty najznámejších skladateľov a na fidlikantov vo frakoch, ktorí s vážnymi výrazmi v tvárach bojujú s ich partitúrami. Toto všetko mi zmenila nahrávka Šostakovičovej Symfónie č. 5, ktorú v roku 1959 urobil Leonard Bernstein s newyorskou filharmóniou.
Už ten úvodný motív sláčikov v prvej časti je elektrizujúci. Ale všetky nástroje dostanú veľa priestoru a 45-minútová skladba uplynie tak, že zabudnete na všetko ostatné. Je bez slabého miesta, plná geniálnych aranžérskych nápadov a silných melódií. Orchester sa rozvážne rozbieha, potom sa veselo roztancuje v trojštvrťovom takte (zabudnite na nudné salónne valčíky), v ďalšej časti hladí smutnou atmosférou (ten krátky duet flauty s harfou je niečo neuveriteľne prekrásne) a vyvrcholí odpichnutým až takmer rockovým burácaním.
Vtedy som netušil, že počúvam jednu z najlepších verzií tejto skladby. Ani tá, ktorú urobil Šostakovičov dvorný dirigent Mravinskij, mi tak nesedí. Bernstein jednoducho dokonale pochopil hudbu a dokonale ju naštudoval. Neskôr som sa dozvedel, že okolnosti vzniku tejto symfónie sú samostatným príbehom-trilerom a že pred nahrávaním boli americkí hudobníci v Rusku, kde im po koncerte gratuloval sám skladateľ. Je to hudba ako román, zavriete oči a namiesto nástrojov vidíte postavy. Žiadne „five stars“, ale „all stars“.
Oliver Rehák je hudobný redaktor SME a člen skupiny Regale.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.