Láska k vlasom

„Kupujeme vlasy.“ Zrejme niečo také mohlo byť napísané na dverách úzkej vstupnej brány. Vošla dovnútra. Dvaja kaderníci ocenili jej vlasy podľa dĺžky, hustoty a toho, ako dobre sa o ne starala. Prišla skoro ráno s veľkým uzlom vlasov a odchádzala skoro popoludní s kde-tu nejakými zvyškami okolo uší. Odnášala si však zaujímavú sumu konvertibilných pesos, za ktoré mohla kúpiť bravčové mäso, jablčný mušt a zemiaky. A tiež zaplatiť zubnú protézu svojej mame.  „Ale veď ony vyrastú,“ upokojovala svojho priateľa, keď sa stretli prvýkrát po skalpovaní. „Aj tak som si ich musela ostrihať, kvôli epidémii vší,“ vymýšľala si pre zábavu.
Kšeftovanie s vlasmi je v našej krajine, uväznenej medzi povinnosťou flirtovať a prežiť, na vzostupe. Neskoro v noci možno v Havane na uliciach vidieť mnoho oholených hláv. Nakupujúci s dostatkom peňazí hľadajú vrkoče, ktoré nikdy neboli farbené. Osobitne od mladých dievčat. Niektorí z týchto kšeftárov si dajú námahu a zájdu do malých mestečiek. Vedia, že tam nájdu dobrý tovar za lepšie ceny. Alebo viac zúfalých chudákov. V rukách štylistov sa potom tieto vlasy menia na mechas. A pramienok po pramienku sa lepia na hlavu nového majiteľa, trvá to celé hodiny.  Hoci sa používajú aj syntetické náhrady, po prirodzených je väčší dopyt a majú vyššiu cenu. Exportujú sa z Floridy, Ekvádoru či Mexika.
Práve teraz sú jediným kapitálom mnohých tunajších žien bunky, ktoré im zostali po ich skalpoch. A ony vedia, že vždy, keď pôjde do tuhého, tak sa nájde niekto, kto má záujem o ich vlasy. A ony vymenia nožnice za peniaze.