Na výročie republiky, akoby sa chcel prikryť českou a československou vlajkou, zomrel Jiří Gruša (10. 11. 1938 – 28. 10. 2011), undergroundovo zomrel Ivan Magor Jirous (23. 9. 1944 – 10. 11. 2011), decembrovo Václav Havel, akoby sa ním uzatváral nielen rok, ale celé jedno obdobie (5. 10. 1936-18. 12. 2011) a skraja tohto roka, anglicky, na kanadský spôsob Josef Škvorecký (27. 9. 1924 – 3. 1. 2012).
Odišli maršali českej literatúry v čase moru. Zažili Reichsprotektorat Böhmen und Mähren, krátke povojnové obdobie čudného Československa, všetky peripetie ireálne reálneho komunistického režimu a dvadsaťdva rokov neukotvenej slobody. Žili a písali proti srsti doby, ale práve preto sa stali súčasťou nepísaného kánonu českej literatúry, aj keď sa celý život tvrdošijne vyhýbali slovu, ktoré prislúcha len mŕtvym. Napriek tomu sa im to teraz prihodilo, ako o tom svedčia Škvoreckého Zbabelci, Havlove Dopisy Olze, Grušov Dostavník, Jirousove Magorovy labutí písně. Alebo iné texty, lebo dnešný kánon nemá a nemôže mať podobu predpísanej normy.
***
V roku 1956 vyšiel v strojopisnom samizdatovom vydaní almanach Život je všude. Obsahoval texty Bohumila Hrabala, Emila Juliša, Josefa Škvoreckého, Milana Hendrycha, Jiřího Kolářa, Josefa Hiršala, Jana Zábranu, Václava Havla a Jiřího Kuběnu. V knižnej podobe vyšiel až o päťdesiat rokov neskôr, v roku 2005. To päťdesiatročné rozpätie charakterizuje hádam najvýstižnejšie zvláštny tok českej literatúry po druhej svetovej vojne. Miestami bol viditeľný, mal svoj hlavný tok a bočné ramená, vodopády, kaskády, víry aj plytčiny, úzke i širšie koryto, regulované aj menej regulované brehy, zákruty, meandre, zátoky, tíšiny, slepé ramená. Občas ústil do jazier, mokradí a močiarov, občas do mora, občas tiekol hore kopcom, občas sa sypal.
***
Všetci autori almanachu, s jednou výnimkou, ktorú radšej nespomeniem, aby som to neuriekol, sú už mŕtvi. Ani jeden z nich však nepatril počas svojho života k socialistickej literatúre, všetci vytvárali aspoň časťou svojho spisovateľského života neviditeľné, skryté, ponorné, podzemné a jaskynné prúdenie českej literatúry. Almanach je však dnes najmä svedectvom hustého výskytu elitných autorov na štvorcovom centimetri, a to beriem slovo elitný v súvislosti s českou kultúrou, zakladajúcou si na svojom plebejstve, do úst celkom vedome, lebo chcem zdôrazniť jej exkluzívnosť, a to nielen exkluzívnosť ako estetickú výlučnosť, ale aj exkluzívnosť ako exkludovanie, vylučovanie z literárneho spoločenstva.
Hovorím to na tomto mieste preto, že dejiny literatúry, ale aj dejiny kultúry sa píšu v našich končinách zvláštnym spôsobom. Uhladzujú všetko nepravidelné, zamlčiavajú všetko príkre, upratujú literatúru do úhľadných komínčekov, obrusujú v nej hrany, vyhladzujú všetko nerovné, drsné, kostrbaté a zubaté. Dramatický príbeh literatúry vydávajú za selanku.
Dejiny českej ani slovenskej literatúry však neboli po roku 1945 nijakou idylou. Boli dejinami inštitucionálneho blbnutia, vytesňovania, zamlčiavania a umlčiavania, ostrakizovania, väznenia, odchodov, emigrácií a exilov. Kto to vydržal, nedal sa zlomiť a mal talent, stal sa skutočným spisovateľom. Na mená tých, čo sa vyhrievali na dobovom výslní a prihrievali si bez talentu na jeho sporáku svoju polievočku, sa zabudne. Na mená Škvorecký, Havel, Gruša, Jirous, ale aj Kolář, Hrabal, Hiršal, Juliš či Zábrana nie. Prijali osud, ktorý nám v dejinách kultúry hovorí, že človek s talentom si musí najprv v živote odskákať a odtrpieť pohŕdanie, ústrky a vydedenosť, aby mohol byť po smrti uznaný.
***
V päťdesiatych rokoch sa spoznal Václav Havel, príslušník generácie šestatřicátnikov, narodených v roku 1936 s Josefom Škvoreckým, vtedy ešte spisovateľským menom Josef Pepýt. Tak sa vytvoril jeden uzlík na tkanive českej literatúry nasledujúcich desaťročí. S Jiřím Grušom sa zoznámil Havel v šesťdesiatych rokoch pri dramatickom zápase so štátnou mocou o vydávanie časopisov mladej literatúry Tvář a Sešity. Vznikol druhý uzlík, v ktorom sa zauzľoval zápas proti štátnej moci, ale aj vzájomné súperenie. V slobodných pomeroch mohlo byť produktívne, takto ostalo len zádrhom. V neslobodných časoch to viedlo len k rýchlemu zániku oboch časopisov. Osudy Ivana Jirousa a Václava Havla sa zauzlili v sedemdesiatych rokoch, keď Havel pochopil, že občiansky disent bude existovať súbežne s hudobným a literárnym undergroundom. Tak sa aj stalo.
Boli to dvojaké osudy a dve cesty. Josef Škvorecký emigroval po auguste 1968 do Kanady, Jiří Gruša odišiel v roku 1981 na štipendijný pobyt do USA, na konci ktorého ho úrady zbavili občianstva a zabránili jeho návratu do Československa. Ivan Jirous a Václav Havel ostali doma a spoznávali československé väzenia.
Po roku 1989 sa ich osudy zmenili, ale ich odlišné pohyby a protipohyby v nich ostali vpísané. Jeden sa stal prezidentom, druhý ostal, za každú cenu, disidentom, tretí pendloval medzi domácimi štátnymi a medzinárodnými kultúrnymi funkciami, štvrtý ostal do konca života v Toronte a z času na čas sa vracal naspäť, aby opäť odišiel do svojho nového domova. Vo všetkých štyroch osudoch ostal napriek uznaniu po roku 1989 aj kus blenu a pachuti z domácich pomerov, aj keď z odlišných perspektív – zdola, zo stredu aj zhora.
***
Nepatrili k jednej generácii ani k jednej spisovateľskej garnitúre a písali rozdielne. Existenciálne, s absurdnou životnou skúsenosťou, s ironickým odstupom či vhrúžení do svojho života a tvorby. Krížila sa v nich modernita svetovej literatúry prvej polovice dvadsiateho storočia s pop kultúrou jej druhej polovice. Individuálne boli tak rozdielni, že rozličnejší už ani nemohli byť. Spájala ich solidarita bezmocných. Slovenská literatúra túto solidaritu bezmocných nemala. Mala solidaritu ponížených.
***
V posledných mesiacoch odišli maršali českej literatúry. Ostala po nich obrovská medzera. S ich smrťou sa však odlomil aj kus toho, čo nás spájalo s českou literatúrou a kultúrou, v priamom styku a dotyku, často len ako sympatia, zvedavosť a záujem, čo robia tí druhí, neraz s istým odstupom. Bohvie, kedy prídu na scénu noví maršali českej literatúry a kultúry. Lebo nie každý vojak si nesie v torbe maršalskú paličku.
Odišli maršali českej literatúry v čase moru. Zažili Reichsprotektorat Böhmen und Mähren, krátke povojnové obdobie čudného Československa, všetky peripetie ireálne reálneho komunistického režimu a dvadsaťdva rokov neukotvenej slobody. Žili a písali proti srsti doby, ale práve preto sa stali súčasťou nepísaného kánonu českej literatúry, aj keď sa celý život tvrdošijne vyhýbali slovu, ktoré prislúcha len mŕtvym. Napriek tomu sa im to teraz prihodilo, ako o tom svedčia Škvoreckého Zbabelci, Havlove Dopisy Olze, Grušov Dostavník, Jirousove Magorovy labutí písně. Alebo iné texty, lebo dnešný kánon nemá a nemôže mať podobu predpísanej normy.
***
V roku 1956 vyšiel v strojopisnom samizdatovom vydaní almanach Život je všude. Obsahoval texty Bohumila Hrabala, Emila Juliša, Josefa Škvoreckého, Milana Hendrycha, Jiřího Kolářa, Josefa Hiršala, Jana Zábranu, Václava Havla a Jiřího Kuběnu. V knižnej podobe vyšiel až o päťdesiat rokov neskôr, v roku 2005. To päťdesiatročné rozpätie charakterizuje hádam najvýstižnejšie zvláštny tok českej literatúry po druhej svetovej vojne. Miestami bol viditeľný, mal svoj hlavný tok a bočné ramená, vodopády, kaskády, víry aj plytčiny, úzke i širšie koryto, regulované aj menej regulované brehy, zákruty, meandre, zátoky, tíšiny, slepé ramená. Občas ústil do jazier, mokradí a močiarov, občas do mora, občas tiekol hore kopcom, občas sa sypal.
***
Všetci autori almanachu, s jednou výnimkou, ktorú radšej nespomeniem, aby som to neuriekol, sú už mŕtvi. Ani jeden z nich však nepatril počas svojho života k socialistickej literatúre, všetci vytvárali aspoň časťou svojho spisovateľského života neviditeľné, skryté, ponorné, podzemné a jaskynné prúdenie českej literatúry. Almanach je však dnes najmä svedectvom hustého výskytu elitných autorov na štvorcovom centimetri, a to beriem slovo elitný v súvislosti s českou kultúrou, zakladajúcou si na svojom plebejstve, do úst celkom vedome, lebo chcem zdôrazniť jej exkluzívnosť, a to nielen exkluzívnosť ako estetickú výlučnosť, ale aj exkluzívnosť ako exkludovanie, vylučovanie z literárneho spoločenstva.
Hovorím to na tomto mieste preto, že dejiny literatúry, ale aj dejiny kultúry sa píšu v našich končinách zvláštnym spôsobom. Uhladzujú všetko nepravidelné, zamlčiavajú všetko príkre, upratujú literatúru do úhľadných komínčekov, obrusujú v nej hrany, vyhladzujú všetko nerovné, drsné, kostrbaté a zubaté. Dramatický príbeh literatúry vydávajú za selanku.
Dejiny českej ani slovenskej literatúry však neboli po roku 1945 nijakou idylou. Boli dejinami inštitucionálneho blbnutia, vytesňovania, zamlčiavania a umlčiavania, ostrakizovania, väznenia, odchodov, emigrácií a exilov. Kto to vydržal, nedal sa zlomiť a mal talent, stal sa skutočným spisovateľom. Na mená tých, čo sa vyhrievali na dobovom výslní a prihrievali si bez talentu na jeho sporáku svoju polievočku, sa zabudne. Na mená Škvorecký, Havel, Gruša, Jirous, ale aj Kolář, Hrabal, Hiršal, Juliš či Zábrana nie. Prijali osud, ktorý nám v dejinách kultúry hovorí, že človek s talentom si musí najprv v živote odskákať a odtrpieť pohŕdanie, ústrky a vydedenosť, aby mohol byť po smrti uznaný.
***
V päťdesiatych rokoch sa spoznal Václav Havel, príslušník generácie šestatřicátnikov, narodených v roku 1936 s Josefom Škvoreckým, vtedy ešte spisovateľským menom Josef Pepýt. Tak sa vytvoril jeden uzlík na tkanive českej literatúry nasledujúcich desaťročí. S Jiřím Grušom sa zoznámil Havel v šesťdesiatych rokoch pri dramatickom zápase so štátnou mocou o vydávanie časopisov mladej literatúry Tvář a Sešity. Vznikol druhý uzlík, v ktorom sa zauzľoval zápas proti štátnej moci, ale aj vzájomné súperenie. V slobodných pomeroch mohlo byť produktívne, takto ostalo len zádrhom. V neslobodných časoch to viedlo len k rýchlemu zániku oboch časopisov. Osudy Ivana Jirousa a Václava Havla sa zauzlili v sedemdesiatych rokoch, keď Havel pochopil, že občiansky disent bude existovať súbežne s hudobným a literárnym undergroundom. Tak sa aj stalo.
Boli to dvojaké osudy a dve cesty. Josef Škvorecký emigroval po auguste 1968 do Kanady, Jiří Gruša odišiel v roku 1981 na štipendijný pobyt do USA, na konci ktorého ho úrady zbavili občianstva a zabránili jeho návratu do Československa. Ivan Jirous a Václav Havel ostali doma a spoznávali československé väzenia.
Po roku 1989 sa ich osudy zmenili, ale ich odlišné pohyby a protipohyby v nich ostali vpísané. Jeden sa stal prezidentom, druhý ostal, za každú cenu, disidentom, tretí pendloval medzi domácimi štátnymi a medzinárodnými kultúrnymi funkciami, štvrtý ostal do konca života v Toronte a z času na čas sa vracal naspäť, aby opäť odišiel do svojho nového domova. Vo všetkých štyroch osudoch ostal napriek uznaniu po roku 1989 aj kus blenu a pachuti z domácich pomerov, aj keď z odlišných perspektív – zdola, zo stredu aj zhora.
***
Nepatrili k jednej generácii ani k jednej spisovateľskej garnitúre a písali rozdielne. Existenciálne, s absurdnou životnou skúsenosťou, s ironickým odstupom či vhrúžení do svojho života a tvorby. Krížila sa v nich modernita svetovej literatúry prvej polovice dvadsiateho storočia s pop kultúrou jej druhej polovice. Individuálne boli tak rozdielni, že rozličnejší už ani nemohli byť. Spájala ich solidarita bezmocných. Slovenská literatúra túto solidaritu bezmocných nemala. Mala solidaritu ponížených.
***
V posledných mesiacoch odišli maršali českej literatúry. Ostala po nich obrovská medzera. S ich smrťou sa však odlomil aj kus toho, čo nás spájalo s českou literatúrou a kultúrou, v priamom styku a dotyku, často len ako sympatia, zvedavosť a záujem, čo robia tí druhí, neraz s istým odstupom. Bohvie, kedy prídu na scénu noví maršali českej literatúry a kultúry. Lebo nie každý vojak si nesie v torbe maršalskú paličku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.