Hudba bola ako zjavenie, podobne texty a spev. Doteraz keď počujem basový motív z pesničky Hrabě X, alebo Prachy, tak mi naskakuje „husí kůže“, fascinujú ma oné magické minimalistické figúry idúce rovno za svojím cieľom ako dobre namazaný razič tunelov západonemeckej výroby. Naživo som prvý Pražský výběr nevidel, lebo sa vidieť nedal. S druhým – po vydaní druhej platne, premenovaní na Výběr a opätovnom povolení koncertovať – sme mali tú česť a obišli sme pár miest vtedajšieho Československa (pomohol tomu Agnes Snopko, pozval Výběr na festival s najhorším názvom na svete – Slovrock, na ňom nás Kocáb videl a bolo to). Vždy si ako na prvú spomeniem na príhodu, keď nás Kocáb uvádzal v Liberci. Pršalo, mne zo strechy kvapkalo rovno do mojej Yamahy PSS 260, čo Michael okomentoval pred plným amfiteátrom „prší nám tu do toho už čtyřicet let“, čím navodil príjemnú spikleneckú atmosféru. Sen vidieť prvý Pražský výběr sa mi napokon dodatočne splnil. Na nedávnom koncerte Drahý Václav pre Václava Havla v Bratislave. Michael sa dal nahovoriť na bláznovstvo – zaspievať staré veci s Karpatskými chrbátmi, s ktorými nikdy predtým nehral, rovno naživo. Už jeho súhlas ukázal, že v ňom stále drieme ten povestný pankáč ako zamlada (s čírom v srdci, ako vravia plešatí punkeri). Štyri pesničky, počas nich neutíchajúce zimomriavky a znovupotvrdený objav, že hudba je zázrak. Kocáb však, našťastie, nečaruje len s ňou. Viete, kto prvý verejne navrhol Václava Havla za prezidenta? Kocáb. A dotiahol to aj do konca, čo sa dá tiež považovať za zázrak. Takže, bratři Češi, nesmelo vám do budúcnosti navrhujem najskôr kníže, potom hrabě. Nech zas vidíme, že divy sa môžu diať aj mimo hudby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.