Richard Brautigan nemal veľmi šťastný ani veľmi dlhý život. Narodil sa v toku 1935 továrenskému robotníkovi a čašníčke, no otec matku opustil ešte pred jeho narodením.
.pstruholov a melóny
Matka následne vystriedala niekoľkých partnerov, no nemala pritom šťastie: išlo o problematické typy so silným sklonom k alkoholizmu. Rodina žila v chudobe (často sa stávalo, že boli niekoľko dní bez jedla), medzi matkou a jej partnermi dochádzalo k fyzickým potýčkam. Richard už na strednej škole začal písať básne. Keď mal dvadsať rokov, lekári mu diagnostikovali paranoidnú schizofréniu a klinickú depresiu. Podstúpil aj liečbu, ktorá sa však (aj) vinou Richardovho celoživotného alkoholizmu ukázala ako neúspešná.
Koncom päťdesiatych rokov vyšli Brautiganovi tri básnické zbierky, v šesťdesiatych rokoch sa stal súčasťou alternatívnej kultúrnej scény v San Francisku, vystupoval na básnických performanciách a písal do undergroundových tlačovín. V roku 1967 vyšiel jeho román Pstruholov v Amerike, ktorý z neho urobil ikonu hipisáckej kultúry a finančne ho zabezpečil na celý zvyšok života (na celom svete sa dodnes predalo viac než 4 milióny kusov). Úspech Pstruholovu umožnil vydanie románu, ktorý Brautigan napísal ešte pred ním: poetickému, s takmer detskou naivitou napísanému príbehu V melónovom cukre, ktorý sa stal druhým najznámejším dielom tohto zvláštneho autora. Nasledovali ďalšie romány, ktoré však už nedosiahli silu ani slávu Brautiganovho pstruhovo-melónového dvojvrcholu.
Richard Brautigan sa celý život potácal medzi dlhotrvajúcimi depresiami a alkoholickými tripmi, pričom neustále zápasil so samovražednými pohnútkami. Túžil po čistom živote v prírode, „bližšie mu boli pstruhy než ľudia", ako o ňom povedal Lawrence Ferlinghetti. V roku 1984 sa vrátil do mestečka Bolinas, kde dvadsať rokov predtým napísal román V melónovom cukre. Žil vo veľkom drevenom dome. Niekedy v septembri 1984 sa posadil pred veľké okno s výhľadom na oceán a vpálil si guľku do hlavy. Niekoľko týždňov nikomu nechýbal, nikto ho neprišiel pozrieť, nikto ho nešiel hľadať. Až o niekoľko týždňov vylomil dvere domu miestny policajt, keďže na ulici bolo cítiť zvláštny zápach...
.melónovo smutná krása
„V melónovom cukre sa deje diali a udievali tak, ako sa môj život deje v melónovom cukre. Poviem vám o tom, pretože ja som tu a vy ste kdesi tam. Kdekoľvek však ste, musíte sa usilovať konať to najlepšie. Je to vzdialený cieľ a my ho môžeme dosiahnuť iba skrz melónový cukor." To sú prvé vety Brautiganovho román V melónovom cukre. Ocitáme sa v surreálnom detskom svete, kde je skoro všetko z melónového cukru, kde sú ľudia – ich myšlienky, ich city aj ich skutky – priezračné a jasné. Nie je to však rajská záhrada ani nejaká zrealizovaná utópia. Srdcom melónového sveta je jaZMAR (v originále iDEATH), malá komunita ľudí, ktorí žijú pri riekach, bohatých na pstruhy. Majú sa radi, starajú sa jeden o druhého, no súčasťou ich sveta je aj zrada a smrť (mŕtvych pochovávajú do riek k pstruhom). V blízkosti jaZMARU sú Zabudnuté veci, miesto podobné vrakovisku. Brautigan tam umiestnil stroje a kovové monštrá, civilizáciu, ktorá je odsúdená na zabudnutie. V Zabudnutých veciach sídli doJED (inBOIL) a jeho družina, ktorá zo všetkého páli a následne pije whisky. Autor/rozprávač miloval Margaret, no teraz miluje Pauline. Margaret odchádza do Zabudnutých vecí, kde sa zvláštnym spôsobom mení. Smútok a tragédia visia vo vzduchu.
Brautiganov text je nádherný. Jeho obrazy pripomínajú insitné plátna colníka Rousseaua: hýria farbami, mŕtvi sa dívajú a nie je to desivé, tigre jedia rodičov a pritom ich synovi pomáhajú s domácou úlohou, nad krajinou plnou riek sa týči akvadukt, z vody všetko pozoruje Majestátny starý pstruh. Je to text plný poézie: „Vracali sme sa do jaZMARU a držali sme sa za ruky. Ruky sú veľmi pekná vec, najmä keď sa vracajú z milovania." Melónový cukor možno prirýchlo interpretovať ako autorov poetický životopis, čím ho však zbytočne sploštíme. Oveľa lepšie je čítať ho, nechať jeho farby a obrazy voľne prenikať do vlastnej mysle a kochať sa nimi.
Aj keby ste Brautiganov text čítali vo wordovskom súbore, tie obrazy a farby by v ňom boli. V prvom slovenskom preklade, ktorý vyšiel v decembri minulého roku vo vydavateľstve Artforum je však toho oveľa viac. Richard Brautigan totiž našiel kongeniálneho prekladateľa a ideálnu ilustrátorku. Daniel Hevier je „brautiganista", čo ukázal v citlivom, presnom a pritom poetickom preklade mimoriadne náročného textu. Autor a prekladateľ si dokonale rozumejú a vďaka tomu im rozumie aj čitateľ. Artefakt z Brautiganovej knihy urobila mladá výtvarníčka Daniela Olejníková. Text je ručne napísaný a hravo ilustrovaný. Čítate Brautiganove vety v Hevierovom preklade a vzápätí zaostrujete na obrázky v texte, za textom a okolo textu. Ako keby to bola 3D kniha, kde nejakým trikom za slovami na liste papiera vidíte hĺbku. Grafické spracovanie knihy (Palo Bálik) je dotiahnuté do najmenších detailov – od obalu, ktorý je príjemný na dotyk, cez príjemný hrubý papier až po tri záložky v troch dominantných farbách knihy.
Smutnokrásny melónový cukor Richarda Brautigana, Daniela Heviera a Daniely Olejníkovej je jedna z najkrajších kníh, aké minulý rok na Slovensku vyšli.
Richard Brautigan: V melónovom cukre, preklad Daniel Hevier, ilustrácie Daniela Olejníková, Artforum, 2011.
.pstruholov a melóny
Matka následne vystriedala niekoľkých partnerov, no nemala pritom šťastie: išlo o problematické typy so silným sklonom k alkoholizmu. Rodina žila v chudobe (často sa stávalo, že boli niekoľko dní bez jedla), medzi matkou a jej partnermi dochádzalo k fyzickým potýčkam. Richard už na strednej škole začal písať básne. Keď mal dvadsať rokov, lekári mu diagnostikovali paranoidnú schizofréniu a klinickú depresiu. Podstúpil aj liečbu, ktorá sa však (aj) vinou Richardovho celoživotného alkoholizmu ukázala ako neúspešná.
Koncom päťdesiatych rokov vyšli Brautiganovi tri básnické zbierky, v šesťdesiatych rokoch sa stal súčasťou alternatívnej kultúrnej scény v San Francisku, vystupoval na básnických performanciách a písal do undergroundových tlačovín. V roku 1967 vyšiel jeho román Pstruholov v Amerike, ktorý z neho urobil ikonu hipisáckej kultúry a finančne ho zabezpečil na celý zvyšok života (na celom svete sa dodnes predalo viac než 4 milióny kusov). Úspech Pstruholovu umožnil vydanie románu, ktorý Brautigan napísal ešte pred ním: poetickému, s takmer detskou naivitou napísanému príbehu V melónovom cukre, ktorý sa stal druhým najznámejším dielom tohto zvláštneho autora. Nasledovali ďalšie romány, ktoré však už nedosiahli silu ani slávu Brautiganovho pstruhovo-melónového dvojvrcholu.
Richard Brautigan sa celý život potácal medzi dlhotrvajúcimi depresiami a alkoholickými tripmi, pričom neustále zápasil so samovražednými pohnútkami. Túžil po čistom živote v prírode, „bližšie mu boli pstruhy než ľudia", ako o ňom povedal Lawrence Ferlinghetti. V roku 1984 sa vrátil do mestečka Bolinas, kde dvadsať rokov predtým napísal román V melónovom cukre. Žil vo veľkom drevenom dome. Niekedy v septembri 1984 sa posadil pred veľké okno s výhľadom na oceán a vpálil si guľku do hlavy. Niekoľko týždňov nikomu nechýbal, nikto ho neprišiel pozrieť, nikto ho nešiel hľadať. Až o niekoľko týždňov vylomil dvere domu miestny policajt, keďže na ulici bolo cítiť zvláštny zápach...
.melónovo smutná krása
„V melónovom cukre sa deje diali a udievali tak, ako sa môj život deje v melónovom cukre. Poviem vám o tom, pretože ja som tu a vy ste kdesi tam. Kdekoľvek však ste, musíte sa usilovať konať to najlepšie. Je to vzdialený cieľ a my ho môžeme dosiahnuť iba skrz melónový cukor." To sú prvé vety Brautiganovho román V melónovom cukre. Ocitáme sa v surreálnom detskom svete, kde je skoro všetko z melónového cukru, kde sú ľudia – ich myšlienky, ich city aj ich skutky – priezračné a jasné. Nie je to však rajská záhrada ani nejaká zrealizovaná utópia. Srdcom melónového sveta je jaZMAR (v originále iDEATH), malá komunita ľudí, ktorí žijú pri riekach, bohatých na pstruhy. Majú sa radi, starajú sa jeden o druhého, no súčasťou ich sveta je aj zrada a smrť (mŕtvych pochovávajú do riek k pstruhom). V blízkosti jaZMARU sú Zabudnuté veci, miesto podobné vrakovisku. Brautigan tam umiestnil stroje a kovové monštrá, civilizáciu, ktorá je odsúdená na zabudnutie. V Zabudnutých veciach sídli doJED (inBOIL) a jeho družina, ktorá zo všetkého páli a následne pije whisky. Autor/rozprávač miloval Margaret, no teraz miluje Pauline. Margaret odchádza do Zabudnutých vecí, kde sa zvláštnym spôsobom mení. Smútok a tragédia visia vo vzduchu.
Brautiganov text je nádherný. Jeho obrazy pripomínajú insitné plátna colníka Rousseaua: hýria farbami, mŕtvi sa dívajú a nie je to desivé, tigre jedia rodičov a pritom ich synovi pomáhajú s domácou úlohou, nad krajinou plnou riek sa týči akvadukt, z vody všetko pozoruje Majestátny starý pstruh. Je to text plný poézie: „Vracali sme sa do jaZMARU a držali sme sa za ruky. Ruky sú veľmi pekná vec, najmä keď sa vracajú z milovania." Melónový cukor možno prirýchlo interpretovať ako autorov poetický životopis, čím ho však zbytočne sploštíme. Oveľa lepšie je čítať ho, nechať jeho farby a obrazy voľne prenikať do vlastnej mysle a kochať sa nimi.
Aj keby ste Brautiganov text čítali vo wordovskom súbore, tie obrazy a farby by v ňom boli. V prvom slovenskom preklade, ktorý vyšiel v decembri minulého roku vo vydavateľstve Artforum je však toho oveľa viac. Richard Brautigan totiž našiel kongeniálneho prekladateľa a ideálnu ilustrátorku. Daniel Hevier je „brautiganista", čo ukázal v citlivom, presnom a pritom poetickom preklade mimoriadne náročného textu. Autor a prekladateľ si dokonale rozumejú a vďaka tomu im rozumie aj čitateľ. Artefakt z Brautiganovej knihy urobila mladá výtvarníčka Daniela Olejníková. Text je ručne napísaný a hravo ilustrovaný. Čítate Brautiganove vety v Hevierovom preklade a vzápätí zaostrujete na obrázky v texte, za textom a okolo textu. Ako keby to bola 3D kniha, kde nejakým trikom za slovami na liste papiera vidíte hĺbku. Grafické spracovanie knihy (Palo Bálik) je dotiahnuté do najmenších detailov – od obalu, ktorý je príjemný na dotyk, cez príjemný hrubý papier až po tri záložky v troch dominantných farbách knihy.
Smutnokrásny melónový cukor Richarda Brautigana, Daniela Heviera a Daniely Olejníkovej je jedna z najkrajších kníh, aké minulý rok na Slovensku vyšli.
Richard Brautigan: V melónovom cukre, preklad Daniel Hevier, ilustrácie Daniela Olejníková, Artforum, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.