Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prízraky konca, zmar a hrôza

.martin Ciel .časopis .film

V roku 2011 sa uskutočnili slávnostné premiéry troch veľkých filmov (napísal by som najradšej veľkofilmov, ale nebolo by to celkom korektné). Zhodou okolností všetky tri rozprávajú o Konci.

A stále sa o nich veľa rozpráva či píše. Stali sa v istom zmysle „populárnymi“. Sú prosto súčasťou diskurzu. Turínsky kôň (A torinói ló, Béla Tarr, MFF Berlin 2011), Melanchólia (Melancholia, Lars von Trier, MFF Cannes 2011) a Strom života (The Tree of Life, Terrence Malick, MFF Cannes 2011). Prvý má 146, druhý 130 a tretí 138 minút.
Terminológiou Vachela Lindsaya, skvelého teoretika začiatku dvadsiateho storočia, je možné všetky tieto tri filmy formálne charakterizovať ako „Photoplay of Splendour“, teda filmy, ktoré Lindsay prirovnáva k eposu a z hľadiska výtvarného umenia ich vymedzuje ako „architektúru v pohybe“.
S istou, ale neveľkou mierou zovšeobecnenia je témou všetkých Koniec, interpretovaný ako koniec sveta, civilizácie, života, reality. Koniec toho, čo sme doteraz poznali. Koniec všetkého. Táto téma dnes pochopiteľne rezonuje. Dôvody sú zrejmé. Evidentná ekonomická kríza. Často proklamovaná, i keď nie až taká evidentná kríza hodnôt, morálna a etická. V neposlednom rade aj debilná fixácia na „predpovede“ o konci sveta v roku 2012, čo je však len jedna z konšpiračných teórií a ako všetky ostatné konšpiračné teórie nemá zmysel. Nehľadiac na to však aj ona ovplyvňuje aktuálny súbor predstáv o realite.
Téma Konca teda reprezentuje súčasné obavy ľudstva. Ako teda tú tému riešia traja odlišní režiséri? Akými stratégiami vytvárajú mentálny konštrukt Konca? A aký Koniec prognózujú?
Béla Tarr vo svojom fascinujúcom Turínskom koni predvádza desivú apokalypsu, i keď sa to možno na prvý pohľad tak nezdá. Ale na druhý áno. Jeho predstava Konca je kruh. Opakovanie. Mikroanalýzou drobných opakujúcich sa situácií dospieva k interpretácii zániku sveta ako niečoho, keď prestanú fungovať fyzikálne zákony, časopriestor sa úplne deštruuje a nebude možný únik. Nebude vlastne možná žiadna cesta. Nikam. Otec a dcéra, jediné dve postavy jeho filmu (ak teda nepočítame toho koňa) sa síce snažia odísť, ale zase sa dostávajú len na to isté miesto. Úplné peklo a zmar bez úniku, bez života a bez smrti. Tarkovského povestný film Stalker (1979) o ceste nikam je v porovnaní s Turínskym koňom v podstate optimistickým akčným dielom.
Lars von Trier prichádza v Melanchólii s iným riešením. A je oveľa konkrétnejší. Kým u Tarra sú súvislosti nedourčené a viac-menej voľne interpretovateľné, Trier vytvára naratívnu štruktúru na základe fiktívnej situácie obáv zo zrážky akéhosi vesmírneho telesa so Zemou. Film rozpráva o strachu z konca sveta. O strachu zo smrti. Predvádza dve možnosti prístupu. Na jednej strane vytrvalé popieranie a keď to už nie je možné, panická samovražda (manžel). Na druhej strane je to postupné zmierenie a odovzdanie sa smrti. Splynutie s ňou (manželka). Toto riešenie je režisérovi bližšie. Snaží sa povedať, že nezvratnosť osudu treba prijať dôstojne a kontemplatívne.
Tretí prístup ponúka Terrence Malick. Je ním očistec a odpustenie. Zmierenie. Malick je tak z trojice najoptimistickejší. Výrazne si pomáha náboženskou symbolikou a štruktúruje realitu ako navzájom previazané línie pradávnej minulosti, nedávnej minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Budúcnosťou je harmonické splynutie postáv z rôznych línií. Po Konci prestáva mať čas význam. Prichádza láska. V zobrazení minulosti protagonistu je Malick režijne najsilnejší, ostatné línie sú štylisticky veľmi problematické. Podobne ako v Melanchólii, kde je Trier skvelý vo výstavbe prvej, „realistickej“ časti venovanej svadbe, a potom zobrazenie trochu hysterizuje.
Na rozdiel od nich je Tarrov film štylisticky konzekventný. Podľa môjho názoru je z tejto trojice aj jednoznačne najlepší. Ale to teraz nie je dôležité.
Podstatné totiž je, že traja špičkoví intelektuáli, nepochybne pozoruhodní umelci, nám v roku 2011 ukázali tri rôzne možnosti, ako skončíme, keď Zem začne pripomínať kúsok horiaceho igelitu. Buď sa budeme donekonečna motať v strašidelnom bezčasí, alebo jednoducho s úsmevom zhoríme spolu s ostanými a hotovo. Alebo nás čakajú bezútešné prechádzky po plážach spolu s našimi drahými zosnulými? Peklo, Nič alebo Raj? Vyberte si. Tak či tak ostáva smutnou iróniu života to, že ho nikto neprežije.   Autor je filmový vedec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite