Dočasné odloženie transformácie nemocníc, keďže niektoré strany, napríklad SDKÚ, plánujú tento krok otvoriť po voľbách, i zvýšenie miezd však predstavujú iba útek smerom vpred, pretože diskusii o budúcom sociálnom usporiadaní sa slovenská spoločnosť nevyhne.
Lekársky štrajk bol po vystúpeniach železničiarov a učiteľov prvý veľký sociálny zápas, ktorý sa skončil úspechom zamestnancov. O slovo sa zrejme prihlásia aj ďalšie nespokojné vrstvy, napríklad učitelia, zamestnanci v priemysle či ambulantní lekári. To bude predstavovať časovanú bombu pre budúcu vládu bez ohľadu na to, kto ju bude zostavovať.
Fungovanie verejného sektora sa stane témou budúcich volieb, ale takisto sa ňou stane aj diskusia o udržateľnosti koncepcie Slovenska ako krajiny nízkych miezd. Na rozdiel od nás poľské vlády v minulosti pochopili význam domácej spotreby, ktorá však nie je možná bez existencie kúpyschopného obyvateľstva. Práve domáca spotreba pritom Poľsku pomohla prežiť prvú vlnu hospodárskej krízy v rokoch 2008 – 2010 relatívne pokojne.
Štrajk lekárov bol zároveň vyústením neschopnosti vládnych elít rokovať o existujúcich sociálnych problémoch. Nespokojnosť lekárov bola artikulovaná minimálne od roku 2006 a všetky vlády sa vyhýbali serióznej diskusii s nimi. Štrajk ukázal, že politika zastrašovania a ignorancie je účinná iba dovtedy, kým je druhá strana ochotná ju tolerovať. Štrajk teda predstavuje výzvu opätovne nastaviť mechanizmy sociálneho dialógu a hľadania konsenzu.
Ak sa lekárom podarilo dokázať, aký význam majú okrem iného aj pre bezpečnosť štátu, rovnako dobre môžu dokázať svoju dôležitosť aj učitelia, pokiaľ občania nebudú vedieť, čo robiť s maloletými deťmi v prípade, ak školské zariadenia budú zatvorené. U nich je akákoľvek vyhrážka prijatím pedagógov-gastarbeiterov z Ukrajiny alebo nebodaj z Pakistanu vzhľadom na jazykovú bariéru absolútne neúčinná. Inak povedané, nastolenie sociálnej stability pomocou núdzového stavu je nemožné. Bezpečnosť občanov teda neohrozujú štrajky, ale neustále reštrikcie vo verejnom sektore.
Napokon, sociálna stabilita je nevyhnutná aj z hľadiska zabezpečenia konkurencieschopnosti krajiny. To isté platí aj pre zdravie obyvateľstva, inak povedané, pracovnej sily. Jej kvalita môže byť garantovaná jedine dostupným vzdelaním i zdravotnou starostlivosťou. Hoci ľudia v súčasnosti namiesto práceneschopnosti radšej siahajú po dovolenkách, ešte sa tým nestali zdravší.
Najdôležitejším výsledkom štrajku lekárov by teda mal byť koniec sebaklamov o udržateľnosti súčasnej sociálnej situácie, ale aj začiatok diskusie o hraniciach trhovej spoločnosti a možností komercionalizácie verejného sektora. V konečnom dôsledku sú tieto hranice potrebné aj v záujme efektíveho fungovania trhu. Autor je politológ, pracuje v Ústave politických vied SAV.
Lekársky štrajk bol po vystúpeniach železničiarov a učiteľov prvý veľký sociálny zápas, ktorý sa skončil úspechom zamestnancov. O slovo sa zrejme prihlásia aj ďalšie nespokojné vrstvy, napríklad učitelia, zamestnanci v priemysle či ambulantní lekári. To bude predstavovať časovanú bombu pre budúcu vládu bez ohľadu na to, kto ju bude zostavovať.
Fungovanie verejného sektora sa stane témou budúcich volieb, ale takisto sa ňou stane aj diskusia o udržateľnosti koncepcie Slovenska ako krajiny nízkych miezd. Na rozdiel od nás poľské vlády v minulosti pochopili význam domácej spotreby, ktorá však nie je možná bez existencie kúpyschopného obyvateľstva. Práve domáca spotreba pritom Poľsku pomohla prežiť prvú vlnu hospodárskej krízy v rokoch 2008 – 2010 relatívne pokojne.
Štrajk lekárov bol zároveň vyústením neschopnosti vládnych elít rokovať o existujúcich sociálnych problémoch. Nespokojnosť lekárov bola artikulovaná minimálne od roku 2006 a všetky vlády sa vyhýbali serióznej diskusii s nimi. Štrajk ukázal, že politika zastrašovania a ignorancie je účinná iba dovtedy, kým je druhá strana ochotná ju tolerovať. Štrajk teda predstavuje výzvu opätovne nastaviť mechanizmy sociálneho dialógu a hľadania konsenzu.
Ak sa lekárom podarilo dokázať, aký význam majú okrem iného aj pre bezpečnosť štátu, rovnako dobre môžu dokázať svoju dôležitosť aj učitelia, pokiaľ občania nebudú vedieť, čo robiť s maloletými deťmi v prípade, ak školské zariadenia budú zatvorené. U nich je akákoľvek vyhrážka prijatím pedagógov-gastarbeiterov z Ukrajiny alebo nebodaj z Pakistanu vzhľadom na jazykovú bariéru absolútne neúčinná. Inak povedané, nastolenie sociálnej stability pomocou núdzového stavu je nemožné. Bezpečnosť občanov teda neohrozujú štrajky, ale neustále reštrikcie vo verejnom sektore.
Napokon, sociálna stabilita je nevyhnutná aj z hľadiska zabezpečenia konkurencieschopnosti krajiny. To isté platí aj pre zdravie obyvateľstva, inak povedané, pracovnej sily. Jej kvalita môže byť garantovaná jedine dostupným vzdelaním i zdravotnou starostlivosťou. Hoci ľudia v súčasnosti namiesto práceneschopnosti radšej siahajú po dovolenkách, ešte sa tým nestali zdravší.
Najdôležitejším výsledkom štrajku lekárov by teda mal byť koniec sebaklamov o udržateľnosti súčasnej sociálnej situácie, ale aj začiatok diskusie o hraniciach trhovej spoločnosti a možností komercionalizácie verejného sektora. V konečnom dôsledku sú tieto hranice potrebné aj v záujme efektíveho fungovania trhu. Autor je politológ, pracuje v Ústave politických vied SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.