Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Duch Jozefa Tisa

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Slovenské dejiny majú zmysel pre iróniu. Základné politické reálie sa nemenia, alebo menia len minimálne, ale roly sa dokážu prekvapivo vystriedať.

Vezmite si takého Andreja Hlinku. Počas prvej Československej republiky vytvoril na Slovensku silnú národno-sociálnu koalíciu, dominovali jej katolíci a bola obranou pred ľavicou. Slovensko bude alebo biele, alebo nebude, veštil monsignor Hlinka. Zrejme by bol prekvapený, že o pár desaťročí jeho koalíciu osedlali práve „červení“. Politickým dedičom Andreja Hlinku je, samozrejme, časť konzervatívnej pravice, ale reálne jeho koalíciu dnes reprezentuje ľavica. Duchovným otcom dnešnej národnosociálnej koalície je Vladimír Mináč, komunistický pohan, ktorý objavil čaro nacionalizmu a slovenskú identitu definoval etnicky a sociálne. V tomto zmysle je Mináč aj ideovým otcom Ficovho Smeru. Podobných príkladov, keď sa nemení realita, ale vymenia sa roly, je v našich dejinách viac. Iveta Radičová si nedávno zahrala rolu Alexandra Dubčeka, Richard Sulík nemá ďaleko k izolácii slovenských autonomistov a podobne. Azda najzaujímavejší je však prekvapivý návrat Jozefa Tisa. .nemecká dilema
Nemyslím pritom na návrat antisemitizmu ani porovnanie s Husákom a neúspešnou politikou menšieho zla. Aktuálny je momentálne vzťah k Berlínu. V marci 1939 bolo krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny a poriadok v Európe už po Mníchovskej dohode určoval Adolf Hitler. Tiso dostal ponuku: vznik samostatného Slovenska alebo hrozba rozdelenia územia medzi okolité štáty. Slovenský štát vznikol, ale od marca 1939 mal s Nemeckou ríšou podpísanú zmluvu o ochrannom pomere. Bola to zmluva, ktorá mala slúžiť Berlínu v čase vojny, čomu zodpovedal aj jej obsah: Slovensko sa podriadilo svojmu „spojencovi“ v zahraničnej, obrannej aj hospodárskej politike. Malo to svoje konzekvencie. Osobitné postavenie získal na Slovensku nemecký veľvyslanec, vojenskí pridelenci či početní poradcovia. Podľa nemeckého vzoru sme prispôsobovali vlastnú legislatívu, neskôr sme pristúpili k Paktu troch (os Berlín-Rím-Tokio) či Paktu proti kominterne. Hitler si bez väčších problémov vynútil zmeny v zložení slovenskej vlády a odsun nepohodlných osôb. Ako povedal slovenským politikom: „Myslím, že si uvedomujete, že Slovensko pre nás nie je problém.“ A ani nebol. Slovenskí politici sa s tým mohli len zmieriť. Minister zahraničných vecí Ďurčanský sa pokúšal Slovensko posúvať k neutrálnemu štátu, predseda snemu Sokol uvažoval o pláne obnovy Československa, veľvyslanec Sidor uvažoval o stredoeurópskej federácii s Poľskom, iní snívali o vyvážení nemeckého vplyvu nadviazaním kontaktov s Britániou či zmene režimu a Coburgovi ako slovenskom kráľovi. Nič z toho však nebolo realistické. Ísť s Nemeckom v roku 1939 jednoducho so sebou nieslo svoje dôsledky. .nemecká federácia dnes
Je iróniou dejín, že dnes Tisovu dilemu z vojnových rokov riešia liberálni politici. Politikou ministerstva financií, ale aj širokého spektra od SDKÚ cez KDH, Most po stranu Smer sú slová štátneho tajomníka Tvarošku, ktorý povedal že „pre Slovensko je úplne kľúčové, aby sme sa držali Nemecka“. Iróniou je, že počas uplynulých desaťročí to boli práve liberáli a ľavičiari, ktorý Tisa za jeho osudný príklon k Nemecku kritizovali. Dnes, samozrejme, nejde o vojnu, vysídľovanie Židov či napadnutie Poľska, ale inak sa Miklošove a Ficove myslenie s tým Tisovým zhoduje: voči Nemecku nie je alternatíva, ak chceme prežiť, musíme sa držať nemeckej sukne. Mikloš a väčšina spektra považuje za hlavný argument slovenský export, a teda zamestnanosť. Tak ako pri Tisovi však aj dnes platí, že nemecký patronát bude mať aj ďalšie dôsledky, s ktorými ani Mikloš v teoretickej rovine nemusí súhlasiť. Fiškálna či iná únia s dominantným Nemeckom v čele bude z definície znamenať obmedzenie slovenskej suverenity a podriadenie našich priorít záujmom celku. Samozrejme, že tým vzrastie význam nemeckého veľvyslanca, nemeckých poradcov a ich videnia sveta. A otázkou je, či emancipácia Bratislavy spod vplyvu Berlína môže vyzareť inak ako v roku 1945. Inými slovami, že príde, až keď nemecká predstava o novej Európe stroskotá. Za poznámku však stoja ešte dve veci. Po prvé, že v slovenskej geopolitike existuje aj iná škola, reprezentovaná napríklad Milanom Hodžom, ktorý sa hegemónie Nemecka v strednej Európe obával, a po druhé, že Slovensko v roku 1945 zachránilo najmä to, že voči väzbe na Berlín vznikla doma aj silná politická opozícia.   
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite