Celé to pásikavonohavicové kučeravovlasé šialenstvo v rifľových bundách mi bolo na smiech. Lebo som poznal iba túto časť scény. Metalisti mi to oplácali, neznášali zas našu skupinu, vznikla z toho veľmi pekná rivalita.
Nastal čas, aby som sa priznal, že svoju antimetalistickú minulosť mám dávno za sebou, začalo sa to počúvaním starej Metallicy u Ľuba Ferenca (album ...and Justice for all s fenomenálnou inštrumentálkou To live is to die) cez nadšenie z ich čierneho albumu po krátke očarenie skupinou Napalm Death (robili sme im koncert v Banskej Bystrici). A pred časom mi ďalší z karpatských géniov – Štefan Chrappa – dodal CD jeho skupiny Čad. Je to zvláštne, Čad ako krajina fascinoval kedysi aj mňa, Pišta si po nej pomenoval skupinu. Poznám ho z jeho ďalšej kapely Vandali, podobne ako Braňo Jobus, ani on si nevystačí s jedným hudobným projektom, ani s hudbou ako takou, aj on píše knižky pre deti i dospelých. A má famóznu metalovú kapelu. Keby som namiesto Křížka počul v mladosti Čad, možno by som mal teraz nastrelenú na mieste mojich garáží (výraz Matúša Valla pre kúty na hlave) bohatú metalovú hrivu. Šliape to nekompromisne, ako ťažobné mechanizmy v Mosteckej panve, drví to zem - skú kôru pod nohami, bicie Valéra Tornáda sa skutočne valia ako tornádo, z niektorých pasáží sa vám až zatočia končatiny. Basia basuje s pasiou, zvuk má dokonale kovový a dopredu ide nemilosrdne a s ľahkosťou ako tank cez kukuricu. A Pišta? Škrieka, až váhate, či toto môže vydržať dlhšie ako pol minúty, on ide ďalej ako šmirgeľ, ako cirkulár a najmä, ručí slovenské texty, výborné texty, vulgarizmy na rozdiel od väčšiny iných pokusov fungujú a veríte mu každé slovo. Takže – na pobavenie zo zlého metalu si pusťte Láďu Křížka. Na očarenie z toho dobrého Čad.
Nastal čas, aby som sa priznal, že svoju antimetalistickú minulosť mám dávno za sebou, začalo sa to počúvaním starej Metallicy u Ľuba Ferenca (album ...and Justice for all s fenomenálnou inštrumentálkou To live is to die) cez nadšenie z ich čierneho albumu po krátke očarenie skupinou Napalm Death (robili sme im koncert v Banskej Bystrici). A pred časom mi ďalší z karpatských géniov – Štefan Chrappa – dodal CD jeho skupiny Čad. Je to zvláštne, Čad ako krajina fascinoval kedysi aj mňa, Pišta si po nej pomenoval skupinu. Poznám ho z jeho ďalšej kapely Vandali, podobne ako Braňo Jobus, ani on si nevystačí s jedným hudobným projektom, ani s hudbou ako takou, aj on píše knižky pre deti i dospelých. A má famóznu metalovú kapelu. Keby som namiesto Křížka počul v mladosti Čad, možno by som mal teraz nastrelenú na mieste mojich garáží (výraz Matúša Valla pre kúty na hlave) bohatú metalovú hrivu. Šliape to nekompromisne, ako ťažobné mechanizmy v Mosteckej panve, drví to zem - skú kôru pod nohami, bicie Valéra Tornáda sa skutočne valia ako tornádo, z niektorých pasáží sa vám až zatočia končatiny. Basia basuje s pasiou, zvuk má dokonale kovový a dopredu ide nemilosrdne a s ľahkosťou ako tank cez kukuricu. A Pišta? Škrieka, až váhate, či toto môže vydržať dlhšie ako pol minúty, on ide ďalej ako šmirgeľ, ako cirkulár a najmä, ručí slovenské texty, výborné texty, vulgarizmy na rozdiel od väčšiny iných pokusov fungujú a veríte mu každé slovo. Takže – na pobavenie zo zlého metalu si pusťte Láďu Křížka. Na očarenie z toho dobrého Čad.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.