Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

S t r a š n e p o m a l y sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. Žiadna diakritika. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku (áno po roku!) som konečne na treku. A už tretí deň mám slzy v očiach, vždy ked idem popredu, predo mnou nik, iba hory a Boh. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka.

Majú najbucľatejšie líčka zo všetkých nepálskych detí. Bordovej farby a totálne tvrdé. A sople. Až po bradu, niekedy aj na svetríku.
Chatrné strechy domov. Drevené polodosky, pološindle, kúsky plechu, a to všetko zaťažené kameňmi. Provizórnosť. Dočasnosť. Pominuteľnosť.
Malé terasovité políčka, na ktorých rastie len mrkva, kapusta a reďkovka. A potom to turistické menu v malých hotelíkoch, ktoré obsahuje nekonečné kombinácie týchto troch plodín z miestnej primrznutej organickej záhradky.
Prach, ktorý vždy jaky rozvíria, keď ich pastieri ženú dolu kopcom naložené na maximum. Ten prach je všade, v očiach, v ústach, na tvári. Kúpila som si trekingové nohavice v jeho farbe, Už ho nevidno.
Ženy, ktoré perú v rannej studenej vode, čo práve rozmrzla a začala tiect z kohútika pred domom. Ja si odmietam v nej čo i len ruky umyť a zbabelo si ich utieram do vlhkých vreckoviek.
Stvrdnuté a popraskané päty staručkých nosičov, ktoré sa šmýkajú v gumených šľapkách pod šialenou hmotnosťou. V šľapkách. V Himalájach, v decembri.
Mlčanie počas treku. Každý vie, že inokedy sa mi huba nezastaví. Keď však chce so mnou niekto viesť siahlodlhé debaty, kým kráčam, taktne sa vzdialim po pár vetách. Krok. Päta, stred, špička. Druhá noha. Nádych, výdych. Meditácia nad malým hlineným domčekom, ktorý drží pokope len modlitba jeho obyvateľov. To je to ticho, ktoré mám len tu.
Zvuky. Jačie zvonce. Kričanie miestnych žien. Džavot šerpiatok. Spev mníchov. Ranné trúbenie v kláštoroch. Kroky na hline. Kroky na kameni. Kroky na tráve. Svišťanie vetra pred oknom izby č. 9 na druhom poschodí hotela Norling v Namche Bazaare.
Vôňa thongby, teplého chľastu, ktorý miestni po večeroch pijú. Vôňa horského vzduchu, neokysličeného od stromov, lebo tu žiadne nie su. Čistý vzduch od tichých hôr.
Nevyčistiteľná špina za nechtami. Punc serióznej trekerky.
Pripitosť, ktorú cíti človek vo výške. Nedostatok kyslíka, stav podobný tomu, keď som sa ako malá pridúšala pod dekou, aby sa mi točila hlava.
Nedostatok dôkazov, že tam dole je lepšie. Minimalizácia ega a maximalizácia ľahkosti.
Keď si to spätne čítam, vyzerá to ako recept na šťastie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite