Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ecológia lži

.časopis .literatúra

Šiesty román Umberta Eca Pražský hřbitov je nielen napínavým príbehom a historickou kolážou, ale hlavne bravúrnou esejou o povahe, podstate, vzniku a dôsledkoch konšpiračných teórií.

Umberto Eco (1932) je encyklopedista. A vášnivý čitateľ. A znalec stredoveku. A semiotik. A milovník umenia. A filozof. A pedagóg. Šírku záujmov odráža aj jeho dielo: píše odborné texty – od Teórie semiotiky cez zásadnú medievalistickú štúdiu Umění a krása ve středověké estetice až po zbierku textov a vzťahu jazyka a reality s názvom Kant a ptakopysk zostavuje obrazovo-textové publikácie o umení (Dějiny krásy či Dějiny ošklivosti) a zbierky publicistických textov (napríklad Babylonský rozhovor). Knihomoľov potešilo Ecovo knižné „povídání" so scenáristom Jean-Claudeom Carriérom Knih se jen tak nezbavíme.
No a potom sú tu Ecove romány. Je ich (do tejto chvíle) šesť, pričom celkom najznámejší je ten prvý: Meno ruže z roku 1980. Aj vďaka filmovej adaptácii so Seanom Connerym v hlavnej úlohe je v širokej verejnosti Umberto Eco spájaný práve s týmto detektívno-historicky-gotickým románom. Chvíľu sa zdalo, že profesor Eco je iba vzdelaný intelektuál, ktorý si úspešnou románovou prvotinou riešil krízu stredného veku (v čase, keď kniha vyšla, mal 48 rokov) a len čo absolvuje všetky povinnosti, súvisiace s prezentáciou svojho bestselleru, vráti sa k vede a k študentom Bolonskej univerzity. Potom však vyšlo Foucaultovo kyvadlo (1988) a bolo jasné, že Eco je svojský románopisec. Na knihy Ostrov včerajšieho dňa (1994), Baudolino (2000), Tajuplný plameň kráľovnej Loany (2004) a Pražský hřbitov (2010, český preklad 2011, slovenský by sa mal objaviť začiatkom budúceho roka) sa už čakalo ako na diela zdatného beletristu. .história a jej alternatívy
Ecove romány majú veľa spoločného. V prvom rade sú to romány „didaktické". Tým nechceme povedať nič viac, než to, že autor sa nenecháva strhávať vnútornými drámami, nevedú ho postavy, ktoré vymyslel, nepláva v gravitačnom poli poetických metafor a ani sa svojimi románmi neprepisuje k poznaniu samého seba. Ecove romány sú pedagogickými pomôckami: v každom z nich chce vnímavého čitateľa niečo naučiť. Okamžite treba dodať, že ich to literárne nediskvalifikuje. Umberto Eco je totiž majster košatého rozprávania, jeho postavy (historické aj fiktívne) sú „živé", zápletky – hoci často bizarné – sú uveriteľné a pútavé.
Ďalšou spoločnou vlastnosťou všetkých šiestich Ecových románov je hra s čitateľom. Napríklad Meno ruže možno čítať ako rýchlo odsýpajúci triler, ak však čitateľ postrehne autorovu hru, objavuje nové svety – už len mená hlavných protagonistov františkána-detektíva Williama z Baskervillu a jeho pomocníka Adsona, prípadne slepého knihovníka Jorgeho by milovníkovi detektívnej klasiky či latinskoamerického magického realizmu mohli niečo pripomínať. Eco akoby písal naraz pre dve skupiny čitateľov: milovníkov vzrušujúcich betsellerov nasýti napínavým, exotickým príbehom, tých, ktorí chcú ísť hlbšie, obdarí množstvo historických a literárnych alúzií.
Ecove romány majú podobné témy. Všetky sa týkajú vzdialenejšej (Meno ruže, Baudolino, Ostrov včerajšieho dňa) alebo bližšej (Foucaultovo kyvadlo, Tajuplný plameň, Pražský hřbitov) histórie, pričom vždy ide o pravdu, jej alternatívy či falzifikáty. Je to, čo sa učíme na hodinách dejepisu, skutočne pravda, alebo je to iba divadelné predstavenie, ktorého režisér sedí v zákulisí a len skutočne naivní diváci si myslia, že to, na čo sa pozerajú, sa deje „naozaj"? Je pravda labyritnom, v ktorého zákutiach sú skryté veci, ktoré nemáme nikdy spoznať? Sú za zjavnými dejinami tajomné konšpirácie a spiknutia? .za všetko môžu Židia
Hlavným hrdinom Pražského hřbitova je Simone Simonini. Narodil sa koncom prvej polovice 19. storočia v Piemonte, ako notársky elév sa naučil zručne falzifikovať dokumenty, čo si všimnú agenti tajných služieb a pošlú ho – na Dumasovej súkromnej lodi Emma – do Sicílie, kde má získavať informácie v prostredí Garibaldiho vojska. Od samého začiatku je Simonini oveľa viac než len obyčajný špión. Jeho úlohou je totiž informácie nielen získavať, ale aj vyrábať. Inšpiráciou sú mu Dumasove a Sueove romány a hlboká nenávisť voči Židom a slobodomurárom. Jeho základnou charakterovou vlastnosťou je cynizmus: akúkoľvek formu idealizmu považuje za naivitu, jediný motív ľudského konania, ktorému rozumie, je vlastné obohatenie, jeho jedinou láskou je láska k jedlu (alternatívne možno Pražský hřbitov čítať ako sprievodcu po francúzskom a talianskom kulinárstve 19. storočia).
Simonini rozumie konšpiračnej filozofii dokonale: „Znal jsem spoustu osob, ktoré se obávaly komplotu nějakého skrytého nepřítele. Pro dědečka to byli Židé, pro jezuity zednáři, pro mého garibaldiovského otce jezuiti, pro krále půlky Evropy karbonáři, pro mé mazziniovské druhy král podněcovaný kněžími, pro policie poloviny světa bavořský ilumináti, a tak dále a tak dále. (...) Tahle forma se dá vyplňovat po libosti, své spiknutí může mít kdokoli."
Simonini vytvára falzifikáty pre každého, kto mu zaplatí. Pre jezuitov dokumenty o slobodomurárskych spiknutiach, pre piemontských vladárov kompromituje Garibaldiho, pre monarchistov znemožňuje republikánov. Vo svojom živle je však až vtedy, keď môže „odhaľovať" židovské sprisahania. Jeden falzifikát vedie k ďalšiemu, z očividného klamstva sa stáva akceptovateľná „pravda", divoká, nenávistná predstavivosť vedie k hlbokému presvedčeniu. („Copak jste někdy viděli židovské hudebníky, malíře, básníky, viděli jste někdy Žida, který by udělal vědecký objev? Árijec je vynálezce, Semita ty vynálezy používá.") A presvedčenie vedie k praktickým krokom. K „riešeniu", ku „konečnému riešeniu".
Pražský hřbitov je román historický. Všetky postavy, až na jednu, naozaj žili, naozaj rozprávali a konali tak, ako to opisuje Eco. Až na jednu: „Jediná postava tohoto příběhu, kterou jsem si vymyslel, je jeho protagonista Simone Simonini," píše autor v doslove. „Ale když to dobře uvážím, i Simone Simonini, jenž je sice výsledkem koláže, neboť mu byly připsány věci, jež ve skutečnosti vykonaly různé osoby, jistým způsobem existoval. Ba mám-li říct celou pravdu, je ještě stále mezi námi," píše Umberto Eco a presne tak vystihuje mrazivý odkaz svojho románu. Lož má veľa podôb a vždy sa nájde obrovské množstvo ľudí, ktorí jej radi uveria. Zvlášť, ak tým dokážu zjednodušiť svet, v ktorom žijú a ospravedlniť svoju vlastnú malosť, svoje vlastné zlo. Keby však išlo iba o popletených „zalógov" (Ecov termín odkazujúci na tých, ktorí vždy veria, že to podstatné je vždy "za" zjavnou skutočnosťou), tak by to nebolo také hrozné. Najhoršie je to, že od slov zalógov nie je nikdy ďaleko ku konečným riešeniam.
Pražský hřbitov Umberta Eca je veľkým didaktickým románom o cynizme, ktorý plodí lož. Je to román pútavý, presný, dôležitý a pravdivý. Umerto Eco: Pražský hřbitov, český preklad Jiří Pelán, Argo, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite