Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V bezvedomí

.peter Schutz .časopis

Ani hystéria okolo európskeho summitu, ani zlyhávanie na dlhopisových trhoch, kde slovenská emisia opäť dostala košom, nevyrušili slovenských politikov z fiškálneho bezvedomia.

Nie je zveličením povedať, že rozpočet, ktorý prešiel parlamentom s láskavou toleranciou Smeru, je bezpečnostným rizikom. Z dnešného pohľadu, to jest sumy znalostí, ktoré máme o priebehu dlhovej krízy, by bol návrh, ktorý Mikloš predložil, zlý i v čase konjunktúry. Isteže, deficit 4,6 percenta, s ktorým počíta, sa nedá oddeliť od odhadu  rastu 1,7, čo teda konjunktúra určite nie je...  Zásadné však je, že štruktúra výdavkov je vzhľadom na výkon ekonomiky nastavená tak, že rozpočet by bol deficitný – akože aj vždy bol – aj v čase boomu. Trebárs aj takého, aký SR zažívala pred piatimi-siedmimi rokmi. 
V situácii, keď sa reformy druhej Dzurindovej vlády  vyčerpali, mala Radičovej vláda rok a pár mesiacov, aby pripravila Slovensko na druhú vlnu krízy (nebola síce najpravdepodobnejším, ale možným scenárom, keď nastupovali k moci). Práve v zmysle štrukturálnych reforiem, ktoré by oslabili tlak na výdavkovú stranu. Bremeno, ktoré nesie, sa totiž pri spomalení, stagnácii či recesii stupňuje, kým výnosy na príjmovej strane, naopak, klesajú.  Hrozby nieže podcenili, ale ignorovali. Dôkazom toho bolo už v lete 2010 programové vyhlásenie, a tejto zimy je ním rozpočet na budúci rok.
Smutným paradoxom deficitu, ktorý Mikloš namiesto šetrenia ešte zvýšil z pôvodného plánu (3,8 %), je to, že ak sa tých 4,6 %  premení na realitu na konci roka 2012, tak si Slovensko môže blahoželať. Totiž, aj keď škrtneme scenáre, ktoré sám Mikloš pripustil (a propagoval) ako katastrofické  – napríklad recesia v ráde desiatok percent – tak aj podstatne slabší „nerast“ bez rozpadu eurozóny, v ráde „iba“ jednotiek percent, rozpočet úplne rozvráti. Znamením neštandardnej reality – o ktorej každý minister financií musí vedieť – totiž je, že prognóza, „platná“ pri schválení v NR SR,  môže (a skôr bude ako nebude) mať o štyri mesiace presne rovnakú hodnotu, akú má dnes tá spred štyroch mesiacov. To, že „nové“ prognózy sú staré skôr, než sa zverejnia, je základné poučenie vývoja po Lehman Brothers.
Hrozba, že SR nebude schopná dostať sa k peniazom na trhu, sa pritom stupňuje s krízou v eurozóne, ktorú lídri a summity evidentne nevedia zastaviť.  To je realita, v ktorej politici štátu, tak vystaveného extrémnym vonkajším vplyvom, ako je Slovensko so svojou závislosťou od exportu i stupňom integrácie (politickej i ekonomickej), môžu efektívne ovplyvniť iba jedno: minimalizovať potrebu hľadania zdrojov na vystresovaných a blázniacich  trhoch. V rozpočte, ktorý zrejme ako jediný v Európe rezignoval na svoj cieľ deficitu, po tom niet ani stopy.
Predstava, že namiesto opatrení, ktoré prispejú k rovnováhe tu a teraz, si štát získa dôveru manifestáciou dlhodobých predsavzatí, je zo samotnej podstaty sklerotická. Otázka totiž znie, ako asi úprimne môžu myslieť tú slávnu dlhovú brzdu, ktorú vzápätí odhlasovali, tí politici, ktorí zoči-voči najneistejšej budúcnosti namiesto brzdenia, čo deklarujú, ešte pridávajú plyn. Volebná kampaň? Slabá a rozpadnutá vláda? Nemožnosť politickej dohody? To sú argumenty v situácii, keď medzi + 1 až -10 percenta je každý odhad rastu reálny? A štát, za ktorý sú zodpovední, si musí požičať na udržanie prevádzky v roku 2012 – drobnosť –  8 miliárd??
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite