Hudobné recenzie

Keď vyšla správa, že sa americká skupina R.E.M. rozpadla, nepôsobila ako blesk z čistého neba, ale skôr ako suchý fakt, že po rokoch prešľapovania na mieste to má táto trojica konečne za sebou. Predsa, keď sa pozrieme na všetky ich albumy od New Adventures In Hi-Fi až po ten posledný tohtoročný Collapse Into Now, je zrejmé, že ani jeden z nich sa nepriblížil k ich najlepším prácam z osemdesiatych a prvej polovice deväťdesiatych rokov. No keď si pustíme ich rozlúčkovú výberovku, ktoré je akýmsi hitovým prierezom ich tridsaťročnej kariéry, zistíme, že ani keď na tom boli v podstate najhoršie, nikdy neprestali skladať pekné pesničky (Leaving New York, Bad Day, The Great Beyond). A o tých najlepších (The One I Love, Man On The Moon, Nightswimming) ani netreba hovoriť, tie sú stále geniálne. ★★★★★
Peter Bálik

Dobrý album je taký, ktorý vás nadchne, lepší je taký, ku ktorému sa vraciate, prípadne ešte ako bonus objavujete zakaždým nové čaro. Padnúť na zadok z druhého albumu Jeffa Bridgesa preto, že Jeff je proste Dude, by bolo síce vcelku pochopiteľné, no nepostačujúce. Pre väčšinu z nás je Jeff Dude, lenže tento album nahral niekto celkom iný: Jeff Bridges – muzikant. Je to album, ktorý plynie zväčša v stredných tempách, a pritom o ňom viete. Pri pohľade na mená, ktoré mu pri nahrávaní pomohli, by som sa aj čudoval keby nie: producent T-Bone Burnett, Cashova najstaršia dcéra Rosanne či Ryan Bingham (Crazy Heart). Podpísané značkou Blue Note. Ešte pochybnosti? Nuž áno, treba pristúpiť na hru nazvanú country, hoci miestami mám pocit, akoby Jeff poškuľoval aj po americane (čosi ako country pre hipsterov). Zvuk je veľmi sýty a neuškodilo by mu viac špiny, no súčasne je veľkorysý k tichu, takému potrebnému na vyznenie nôt a slov. ★★★★
Daniel Bláž

Dvojčlenný projekt Jessicy Larrabee (gitara, spev) a jej partnera Andyho LaPlanta (bicie) je presne tým, čo si pri takejto zostave predstavíte. Samozrejme iba pod podmienkou, že to, čo si predstavíte, je tým, čím tento projekt naozaj je. Čiže, ak sa domnievate, že ide o surový a jednoduchý rock and roll bez akýchkoľvek príkras, tak nie ste vôbec vedľa. Priamočiare gitarové kilá z „clean channel“, rovné monotónne dunenie bubnov a vášnivý spev, ktorý sa z tichého mení na ohlušujúce bluesové zavýjanie. She keeps Bees o sebe sami tvrdia, že Jessica si ide vykričať hlasivky a Andy do toho mláti ako šialený. Hudbu dvojice by som prirovnal k staršej tvorbe PJ Harvey. Osobne si na dvojici viac cením ich pokojnejšie kúsky, inšpirované možno aj Velvet Undergroundom. Ktovie. V každom prípade si ich naživo môžete vychutnať 14. decembra v bratislavskom KC Dunaj. ★★★
Renat Khallo


Bobby - Bobby, Partisan records

Môj postoj k hudbe kedysi zmenilo zistenie, že neznámi hudobníci môžu hrať lepšiu hudbu ako známi. Teraz to potvrdzuje na svojom prvom albume americká skupina Bobby, momentálne usídlená v mestečku Montague (Massachusetts). Na alternatívnej scéne je jedným z tohtoročných pozitívnych prekvapení. Ponúka pekný indie-artdream-pop, raz odbočujúci do folku, inokedy rocku, ambientu, ktorý pôsobí, akoby mal vlastný, pokojný prúd v nekonečných vodách psychedélie. Tom Greenberg (mozog Bobby) ho nazval postworlds. Tak, ako dnes vari všetko, pripomína všeličo, čo tu už bolo. Napríklad skladba Groggy, ktorá získala cenu „Najlepšia nová nahrávka“ v denníku Pitchfork , pripomína hudbu anglickej skupiny Pale Saints, no počuť aj vplyvy Pink Floyd, Junip, Fleet Foxes. Keby sláva vznikala len z kvality hudby, tak Bobby by boli hviezdy. ★★★★★
Miro Potoček