A ona hneď začala hovoriť o tom, aké to bolo na MDŽ pekné, že ženy dostali bonboniéru a kvety a že ona tohto roku dostala na MDŽ hovno. Doslova takto to povedala, použila toto slovo, až sa mi nechcelo veriť, že to z nej vyšlo, ale asi je veľmi nasratá. Inak, s lekármi je to celkom prča, nechcel by som byť minister zdravotníctva, mimochodom, nechcel by som byť minister ničoho. Štrajkovať je povolené, s tým nič nenarobíš, ale aj tak je trochu čudné, keď štrajkujú práve lekári. To je skoro také divné, ako keby štrajkovali hasiči. A keby niekde začalo horieť, tak by tam poslali toho ich šéfa odborov, aby oznámil, že hasiť sa nebude, ak nebudú splnené ich podmienky. Žartuje sa celkom fajn na túto štrajkovú tému, ale Pajdušáková má pravdu. Keby sa náhodou niečo stalo niekomu zo starobinca, čo budeme robiť? Zavoláme hasičov? Možno by sa to dalo vyriešiť štrajkom pacientov. Že by sme, najmä my dôchodcovia, neochoreli, kým nesplnia naše podmienky. A nepovedali by sme, že aké. Predstav si prázdne čakárne pred ordináciami, prázdne nemocnice, kľud, ticho, v zdravom tele zdravý duch. To by sme mali napísané na transparente, keby sme pochodovali mestom. A darmo by nás minister zdravotníctva prehováral, aby sme ochoreli aspoň trošku, aspoň nejaká nádcha a zvýšená teplota, nie, boli by sme neoblomní, nenechali by sme sa zviklať. A tých pár štrajkokazov by sme vzali do parády, hneď by vyzdraveli, za to ti ručím. A žili by sme zdraví a večne. Takže by prišli o džob aj hrobári. To by som chcel vidieť tie výzvy. Ľudia, umierajte, zľutujte sa! Iná vec, keby štrajkovali učitelia. To by bolo radosti medzi mládežou! Takto nejako to treba nasmerovať. Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.