Tá cesta z februára 1992 mi utkvela v pamäti pre mnohé zvláštne okolnosti, ktoré ju sprevádzali. Napríklad aj preto, že sa začínala ako zahraničná cesta v Budapešti, ale končila sa už ako – vtedy ešte aj pre Čecha – domáca cesta v Košiciach. Dôvodom bola návšteva severomaďarského mesta Sárospatak alebo Blatný potok, kde pôsobil Jan Amos Komenský a na tamojšom dvore Rákocziovcov napísal svoje najvýznamnejšie diela Orbis pictus a Škola hrou.
Druhým, o dosť dôležitejším dôvodom bolo sklamanie, ktoré som z Alexandra Dubčeka mal. V porovnaní s Václavom Havlom alebo Jiřím Dienstbierom bol Dubček úplne iný svet. Svet, ktorý, ako som dúfal, sa na jeseň roku 1989 skončil. Svet komunistických funkcionárov, v Havlových hrách tak dôsledne skarikovanej reči totalitných predstaviteľov, toho zvláštne tupého umenia vôbec nič nepovedať a ešte to veľmi odpudivo zabaliť do kostrbatých fráz.
Nebolo to prvé sklamanie, podobné som zažil v lete roku 1989, keď som Dubčeka počul hovoriť na vlnách československej stanice Rádia Slobodná Európa, dostal vtedy tuším nejakú taliansku cenu či čestný doktorát. A ja som s ľahkým vzrušením počúval, čo „ten Dubček“, ktorý bol pre mňa mýtickou postavou, čo sa mihla svetom v čase, keď som mal rok, čo „ten Dubček“, postava rovnako legendárnej Pražskej jari, povie. Nepovedal takmer nič, bola tam zabalená akási výzva na slobodu, perestrojku a nasledovanie toho, čo sa už vtedy dialo v iných komunistických krajinách. Znelo to síce sympaticky, rozhodne lepšie ako vystúpenia vtedajších vládcov Československej socialistickej republiky, ale bolo to len také napoly revolučné, napoly demokratické, napoly sympatické. A bolo to, už aj vzhľadom na to, čo sa dialo v Maďarsku či Poľsku, také polovičaté.
Možno nie z hľadiska pretrvania Československa, ale z hľadiska ďalšej budúcnosti Čechov a Slovákov bolo určite výhrou, že sa Alexander Dubček, ktorý akoby stále zostal v tej svojej Pražskej jari z roku 1968, nestal prvým prezidentom demokratického Česko-Slovenska. Aj ako predseda federálneho zhromaždenia bol totiž tak trochu mimo.
Jeho smrť 7. novembra 1992 bola aj preňho akoby vyslobodením. Súboj s Vladimírom Mečiarom podobne ako ďalší slovenskí politici prehral a vzniku samostatného Slovenska už nemohol zabrániť. Je otázka, či by bol Mečiar dostatočne veľkorysý a umožnil by Dubčekovi, aby sa stal prvým prezidentom nového štátu. Asi by nebol horší, než bol potom Michal Kováč alebo Rudolf Schuster, politici z podobného cesta, z akého bol Dubček.
Vďaka svojej smrti v sedemdesiatich rokoch, trochu nezmyselne, ale predsa dodnes obklopenej tajomstvom, mohol Dubček dodnes zostať legendou. Nie úplne dokonalou, hlasovanie pre obuškový zákon v roku 1969, nedôstojné angažmán veľvyslanca v Ankare i veľmi dlhé mlčanie za normalizácie, to všetko nie sú práve svetlé stránky jeho osobnosti. Ale predsa nezabránili tomu, aby sa stal svetovo najznámejším Slovákom, symbolom socializmu „s ľudskou tvárou“. Ako v rozhovore pre Literárne noviny povedal guru novej ľavice, filozof Slavoj Žižek, Pražská jar a jeho projekt prijateľného socializmu sa mohol stať legendou len vďaka sovietskym tankom, ktoré ho v auguste 1968 zlikvidovali. Skôr ako mohlo byť jasné, či by sa niečo také vôbec podarilo uskutočniť a či by sa v tom dalo žiť.
Aj Alexander Dubček časť zo svojej legendy po novembri 1989 stratil, ale možno práve jeho predčasná smrť zachránila aspoň zvyšok. Aspoň pre niektorých. Pre mňa, bohužiaľ, nie, pre mňa to už navždy bude len starý, dobrý pán. Hoci ten trochu detský úsmev, ktorý si z roku 1968 pamätali moji rodičia, mal aj vo februári roku 1992.
Druhým, o dosť dôležitejším dôvodom bolo sklamanie, ktoré som z Alexandra Dubčeka mal. V porovnaní s Václavom Havlom alebo Jiřím Dienstbierom bol Dubček úplne iný svet. Svet, ktorý, ako som dúfal, sa na jeseň roku 1989 skončil. Svet komunistických funkcionárov, v Havlových hrách tak dôsledne skarikovanej reči totalitných predstaviteľov, toho zvláštne tupého umenia vôbec nič nepovedať a ešte to veľmi odpudivo zabaliť do kostrbatých fráz.
Nebolo to prvé sklamanie, podobné som zažil v lete roku 1989, keď som Dubčeka počul hovoriť na vlnách československej stanice Rádia Slobodná Európa, dostal vtedy tuším nejakú taliansku cenu či čestný doktorát. A ja som s ľahkým vzrušením počúval, čo „ten Dubček“, ktorý bol pre mňa mýtickou postavou, čo sa mihla svetom v čase, keď som mal rok, čo „ten Dubček“, postava rovnako legendárnej Pražskej jari, povie. Nepovedal takmer nič, bola tam zabalená akási výzva na slobodu, perestrojku a nasledovanie toho, čo sa už vtedy dialo v iných komunistických krajinách. Znelo to síce sympaticky, rozhodne lepšie ako vystúpenia vtedajších vládcov Československej socialistickej republiky, ale bolo to len také napoly revolučné, napoly demokratické, napoly sympatické. A bolo to, už aj vzhľadom na to, čo sa dialo v Maďarsku či Poľsku, také polovičaté.
Možno nie z hľadiska pretrvania Československa, ale z hľadiska ďalšej budúcnosti Čechov a Slovákov bolo určite výhrou, že sa Alexander Dubček, ktorý akoby stále zostal v tej svojej Pražskej jari z roku 1968, nestal prvým prezidentom demokratického Česko-Slovenska. Aj ako predseda federálneho zhromaždenia bol totiž tak trochu mimo.
Jeho smrť 7. novembra 1992 bola aj preňho akoby vyslobodením. Súboj s Vladimírom Mečiarom podobne ako ďalší slovenskí politici prehral a vzniku samostatného Slovenska už nemohol zabrániť. Je otázka, či by bol Mečiar dostatočne veľkorysý a umožnil by Dubčekovi, aby sa stal prvým prezidentom nového štátu. Asi by nebol horší, než bol potom Michal Kováč alebo Rudolf Schuster, politici z podobného cesta, z akého bol Dubček.
Vďaka svojej smrti v sedemdesiatich rokoch, trochu nezmyselne, ale predsa dodnes obklopenej tajomstvom, mohol Dubček dodnes zostať legendou. Nie úplne dokonalou, hlasovanie pre obuškový zákon v roku 1969, nedôstojné angažmán veľvyslanca v Ankare i veľmi dlhé mlčanie za normalizácie, to všetko nie sú práve svetlé stránky jeho osobnosti. Ale predsa nezabránili tomu, aby sa stal svetovo najznámejším Slovákom, symbolom socializmu „s ľudskou tvárou“. Ako v rozhovore pre Literárne noviny povedal guru novej ľavice, filozof Slavoj Žižek, Pražská jar a jeho projekt prijateľného socializmu sa mohol stať legendou len vďaka sovietskym tankom, ktoré ho v auguste 1968 zlikvidovali. Skôr ako mohlo byť jasné, či by sa niečo také vôbec podarilo uskutočniť a či by sa v tom dalo žiť.
Aj Alexander Dubček časť zo svojej legendy po novembri 1989 stratil, ale možno práve jeho predčasná smrť zachránila aspoň zvyšok. Aspoň pre niektorých. Pre mňa, bohužiaľ, nie, pre mňa to už navždy bude len starý, dobrý pán. Hoci ten trochu detský úsmev, ktorý si z roku 1968 pamätali moji rodičia, mal aj vo februári roku 1992.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.