Príbeh Ľubomíra Galka je od Pavla Kanisa, Ivana Šimka (Juraja Lišku) a Františka Kašického v mnohom odlišný. S predchodcami ho však osudovo spojila špecifická výbušnosť rezortu, ktorý „ponúka“ nielen lukratívnejšie štátne zákazky ako iné, a to s luxusom vyššieho utajenia, ale navyše aj mocenský nástroj dvoch špeciálnych služieb. Nie je isté, či si bol minister SaS vedomý, na aký sud s pušným prachom sa posadil (bol posadený), avšak rozbíjanie klanov a záujmov, ktoré obrástli ministerstvo vojny, bolo odsúdené skončiť tak, ako sa skončilo.
Polemika, či bol Galko odvolaný správne, je zbytočná. Môže sa hájiť, že ako člen normálne fungujúcej koalície by odpočúvanie redaktoriek Pravdy prežil bez ujmy, respektíve iba so škandálom. A má pravdu. Primárnu zodpovednosť nesie sudca, ktorý žiadosť podpísal, a zákon explicitne povoľuje odposluch z dôvodu ochrany utajovaných skutočností.
Problém je „iba“ v tom, že utajovaná skutočnosť, ktorých je na Slovensku oceán a ich kvalifikáciu (prísne tajné, atď.) určujú sami správcovia, sama osebe nemôže byť – z podstaty veci – dosť silným dôvodom na taký drastický zásah štátu do života, akým je odpočúvanie. Aj podobné kauzy z iných krajín ukazujú, že vždy musí byť veľmi reálne ohrozenie, ktoré z akéhosi konkrétneho úniku vyplýva. To platí pre všetkých občanov, bez ohľadu na profesiu, či je niekto novinár, alebo tesár. A na otázku, že či informácie, ktoré vynášal „zdroj“ z VOS, sú takým ohrozením napríklad ústavného zriadenia, bezpečnostných záujmov (a pod.), že je nevyhnutné nasadiť odpočúvanie, Galko nemá odpoveď. Podozrenie, že nejakí novinári, prípadne celá redakcia – trebárs aj pod vplyvom určitého významného politika – konšpirujú proti ministrovi či jeho strane, nemôže byť primeraný, ani vôbec mysliteľný dôvod na prelomenie súkromia.
Ani rola Kaliňáka, ktorá je zásadná, ani totožný delikt za Kašického by nemali prekryť intenzitu reakcií z SDKÚ, KDH a Most-u. Vzhľadom na to všetko, čo sa – už po Mečiarovi – v oblasti odpočúvania na Slovensku odohralo, je jednoznačnosť a rýchlosť koaličnej exekúcie Galka až taká neprirodzená (pokrytecká), že vzniká dojem dopytu ozaj širokospektrálneho. Pre tvrdenie, že na ministerstve obrany Galko nepúšťal žilou iba Smeru, ale podstatne rozmanitejšej spoločnosti (o čom azda ani sám netušil), isteže chýbajú dôkazy. Existuje však predohra s eurovalom, s ktorou zákrok na obrane prenáramne koreluje.
Škandál sa nekončí, o dôsledkoch je predčasné hovoriť. Reforma tajných služieb či aspoň kontroly, o čom sa rozprúdila debata, bude kozmetická. Ak vôbec nejaká bude... Stranám totiž súčasný stav 20 rokov plne vyhovoval a rozhorčenie je teatrálne – od Kaliňáka po Dzurindu. Skôr by kauza mohla byť prelomová v práci médií s nahrávkami typu „našiel som ráno na stole“, čo by aj bolo akurát načase. Naopak, v horšom čase – vzhľadom na všetky kontexty – už ani nemohol prísť následok, ktorý redakcia, čo aféru spustila, vôbec nedocenila: Znedôveryhodnenie printových médií. Potvrdenie predsudku, že pod krytím strážnych psov demokracie noviny nehrajú fér hru so svojimi čitateľmi, môže byť vôbec najvyššou daňou z tejto aféry. Pretože slobodná tlač, aj so všetkými chybami, je posledným ostrovom hlbšej reflexie politiky, ekonomiky a spoločnosti, bez ktorej niet demokracie.
Polemika, či bol Galko odvolaný správne, je zbytočná. Môže sa hájiť, že ako člen normálne fungujúcej koalície by odpočúvanie redaktoriek Pravdy prežil bez ujmy, respektíve iba so škandálom. A má pravdu. Primárnu zodpovednosť nesie sudca, ktorý žiadosť podpísal, a zákon explicitne povoľuje odposluch z dôvodu ochrany utajovaných skutočností.
Problém je „iba“ v tom, že utajovaná skutočnosť, ktorých je na Slovensku oceán a ich kvalifikáciu (prísne tajné, atď.) určujú sami správcovia, sama osebe nemôže byť – z podstaty veci – dosť silným dôvodom na taký drastický zásah štátu do života, akým je odpočúvanie. Aj podobné kauzy z iných krajín ukazujú, že vždy musí byť veľmi reálne ohrozenie, ktoré z akéhosi konkrétneho úniku vyplýva. To platí pre všetkých občanov, bez ohľadu na profesiu, či je niekto novinár, alebo tesár. A na otázku, že či informácie, ktoré vynášal „zdroj“ z VOS, sú takým ohrozením napríklad ústavného zriadenia, bezpečnostných záujmov (a pod.), že je nevyhnutné nasadiť odpočúvanie, Galko nemá odpoveď. Podozrenie, že nejakí novinári, prípadne celá redakcia – trebárs aj pod vplyvom určitého významného politika – konšpirujú proti ministrovi či jeho strane, nemôže byť primeraný, ani vôbec mysliteľný dôvod na prelomenie súkromia.
Ani rola Kaliňáka, ktorá je zásadná, ani totožný delikt za Kašického by nemali prekryť intenzitu reakcií z SDKÚ, KDH a Most-u. Vzhľadom na to všetko, čo sa – už po Mečiarovi – v oblasti odpočúvania na Slovensku odohralo, je jednoznačnosť a rýchlosť koaličnej exekúcie Galka až taká neprirodzená (pokrytecká), že vzniká dojem dopytu ozaj širokospektrálneho. Pre tvrdenie, že na ministerstve obrany Galko nepúšťal žilou iba Smeru, ale podstatne rozmanitejšej spoločnosti (o čom azda ani sám netušil), isteže chýbajú dôkazy. Existuje však predohra s eurovalom, s ktorou zákrok na obrane prenáramne koreluje.
Škandál sa nekončí, o dôsledkoch je predčasné hovoriť. Reforma tajných služieb či aspoň kontroly, o čom sa rozprúdila debata, bude kozmetická. Ak vôbec nejaká bude... Stranám totiž súčasný stav 20 rokov plne vyhovoval a rozhorčenie je teatrálne – od Kaliňáka po Dzurindu. Skôr by kauza mohla byť prelomová v práci médií s nahrávkami typu „našiel som ráno na stole“, čo by aj bolo akurát načase. Naopak, v horšom čase – vzhľadom na všetky kontexty – už ani nemohol prísť následok, ktorý redakcia, čo aféru spustila, vôbec nedocenila: Znedôveryhodnenie printových médií. Potvrdenie predsudku, že pod krytím strážnych psov demokracie noviny nehrajú fér hru so svojimi čitateľmi, môže byť vôbec najvyššou daňou z tejto aféry. Pretože slobodná tlač, aj so všetkými chybami, je posledným ostrovom hlbšej reflexie politiky, ekonomiky a spoločnosti, bez ktorej niet demokracie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.