Pulp však „našťastie“ tieto očakávania nenaplnili. Stvorili niečo nové, oveľa osobnejšie. S jednoznačným podtónom nadčasového posolstva.
Už samotný obal naznačuje vysoké umelecké ambície. V produkcii Petra Saville sa oň postaral svetoznámy americký maliar John Currin. Hyperrealistický štýl vizualizuje posolstvo platne, núti klásť si otázky. Nahá žena na pohovke je živá alebo mŕtva? Odpoveď je pre každého iná. Tak isto je to aj s obsahom albumu. Provokuje poslucháča, aj slovenského, na zamyslenie sa nad obsahom textov. Nestačí, tak ako je to v našich zemepisných šírkach obvyklé, počúvať len zvukovú kulisu. V opačnom prípade prídete o veľa!
Pri všetkej úcte k ženám si myslím, že tento album bol adresovaný mužom. Je napísaný ako príručka typického Európana, konfrontovaného s nastupujúcou realitou Kristových rokov. Hľadá odpovede na zásadné životné otázky. Pomaly sa na horizonte plaziaca staroba, vzťah so ženami, pochopenie vlastných potomkov, a samozrejme, zásadná otázka viery.
Hneď prvá pieseň The Fear „smutní“ o čoskorom konci a má veľmi príjemne depresívny podtón. V nasledujúcej skladbe Dishes sa veľmi trefne polemizuje o Kristových rokoch, zázrakoch, ktoré vykonal, v porovnaní so smutnou a priemernou realitou súčastníka. Nedá mi nespomenúť ešte skladbu Help the Aged. V máloktorom texte s takým jednoznačným posolstvom som počul toľko úprimnosti, ktorej by som bol ochotný uveriť. V kontexte celého diela však musím, bez akejkoľvek pochybnosti a posmeškov, povedať „áno, pomôžte starším“. Kto nevie, prečo, nech si vypočuje. Aj keď opus má už trinásť rokov, riešia sa sa tu všetky zloby súčasnosti. Akoby boli jasnovidci alebo boli v takých sračkách už v roku 1998? Márny obsah vo všetkých médiách, nikam nesmerujúci večný žúr, úpadok vzťahov, citov a spoločenského súznenia. Jednoducho, This is Hardcore.
Zvuk platne v produkcii Chrisa Thomasa je temný, filmový a patetický. K obsahu sa to však mimoriadne hodí. Často v ňom započuť dokonca Pink Floyd a samozrejme typické gitary Pulp. Ak teda máte niekedy chuť príjemne sa vydepkovať, počkajte na upršaný večer, zapáľte si sviečku a do sýtosti sa vyplačte, aké je to všetko na hovno! Koniec je, našťastie, už blízko.
Martin Žúži alias Fefe je gitarista a skladateľ skupiny Hex.
Už samotný obal naznačuje vysoké umelecké ambície. V produkcii Petra Saville sa oň postaral svetoznámy americký maliar John Currin. Hyperrealistický štýl vizualizuje posolstvo platne, núti klásť si otázky. Nahá žena na pohovke je živá alebo mŕtva? Odpoveď je pre každého iná. Tak isto je to aj s obsahom albumu. Provokuje poslucháča, aj slovenského, na zamyslenie sa nad obsahom textov. Nestačí, tak ako je to v našich zemepisných šírkach obvyklé, počúvať len zvukovú kulisu. V opačnom prípade prídete o veľa!
Pri všetkej úcte k ženám si myslím, že tento album bol adresovaný mužom. Je napísaný ako príručka typického Európana, konfrontovaného s nastupujúcou realitou Kristových rokov. Hľadá odpovede na zásadné životné otázky. Pomaly sa na horizonte plaziaca staroba, vzťah so ženami, pochopenie vlastných potomkov, a samozrejme, zásadná otázka viery.
Hneď prvá pieseň The Fear „smutní“ o čoskorom konci a má veľmi príjemne depresívny podtón. V nasledujúcej skladbe Dishes sa veľmi trefne polemizuje o Kristových rokoch, zázrakoch, ktoré vykonal, v porovnaní so smutnou a priemernou realitou súčastníka. Nedá mi nespomenúť ešte skladbu Help the Aged. V máloktorom texte s takým jednoznačným posolstvom som počul toľko úprimnosti, ktorej by som bol ochotný uveriť. V kontexte celého diela však musím, bez akejkoľvek pochybnosti a posmeškov, povedať „áno, pomôžte starším“. Kto nevie, prečo, nech si vypočuje. Aj keď opus má už trinásť rokov, riešia sa sa tu všetky zloby súčasnosti. Akoby boli jasnovidci alebo boli v takých sračkách už v roku 1998? Márny obsah vo všetkých médiách, nikam nesmerujúci večný žúr, úpadok vzťahov, citov a spoločenského súznenia. Jednoducho, This is Hardcore.
Zvuk platne v produkcii Chrisa Thomasa je temný, filmový a patetický. K obsahu sa to však mimoriadne hodí. Často v ňom započuť dokonca Pink Floyd a samozrejme typické gitary Pulp. Ak teda máte niekedy chuť príjemne sa vydepkovať, počkajte na upršaný večer, zapáľte si sviečku a do sýtosti sa vyplačte, aké je to všetko na hovno! Koniec je, našťastie, už blízko.
Martin Žúži alias Fefe je gitarista a skladateľ skupiny Hex.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.