Najväčší problém je s tými hosťami, pretože, ako sa to už v tých českých médiách stáva, do rozpočtu sa zmestil môj honorár, režisérka a technička, ale už sa tam nezmestil honorár pre hostí. Takže som tak trochu obmedzený rozsahom priateľov, kolegov a známych, ktorí vám do štúdia, čo obnáša kopu času, ktorého má človek čoraz menej, prídu takpovediac zadarmo.
Martin Ehl, ktorý okrem toho, že šéfuje zahraničnej rubrike v Hospodárskych novinách, tiež prednáša na univerzite a napísal aj zaujímavú knižku o stredovýchodnej Európe, našťastie medzi tých kolegov, čo mi tú hodinu času venujú, patrí. Pretože bez neho by sa program, ktorý som si vymyslel do posledných Hovorov o Európe, dal urobiť veľmi ťažko. Jeho témou, priznávam, že to bol nápad jednej kolegyne, bolo totiž Lotyšsko, jeden z troch baltických štátov, ktoré hádžeme do jedného vreca, hoci majú spoločné ešte menej ako Poľsko, Česko a Maďarsko. A o tom v Česku nikto nič nevie.
Martin, ktorý si to z pozície šéfa zahraničnej rubriky slušných novín, ktorými české Hospodárske noviny dnes nepochybne sú, dokáže zariadiť a pred nadriadenými obhájiť, ako jeden z mála českých a možno i stredoeurópskych novinárov chodí do Pobaltia pravidelne. „Nie som polonofil, ako sa to o mne myslí, ale baltofil,“ vraví o sebe Martin a dodáva, že keby si mohol vybrať, tak má ešte zo všetkých troch krajín najradšej Estónsko. Podivuhodný štát, kde sa dá už roky voliť internetom, majú tam euro a iný než prebytkový rozpočet tam takmer nepoznajú. A to má pritom estónčina rovnaké jazykové základy ako maďarčina, ale málo platné, zatiaľ čo Estónci sa môžu považovať tak trochu za Škandinávcov, tak Maďarov môže človek s trochou asertivity označiť bez urážky za trochu Balkáncov. Aj preto som presvedčený, že s Grékmi majú Maďari a dnešná situácia oboch štátov spoločné viac, než by si Viktor Orbán prial počuť.
Litovčania, ktorí majú s Poliakmi spoločnú ešte pred pár storočiami najväčšiu ríšu Európy, Rzeczpospolitu od Baltského do Čierneho mora, sa zase radi podľa Martina Ehla považujú za Stredoeurópanov, na čom tiež niečo je, pretože ich dnešné hlavné mesto Vilnius bolo a stále ešte trochu je mestom poľským. Čo však Litovčania, typicky po stredoeurópsky, veľmi neradi počúvajú.
Približne takto sme okolie Lotyšska v tom programe prebrali, a potom už sme sa venovali práve tejto krajine, v ktorej som kedysi tiež bol a ktorej metropola Riga mi utkvela v pamäti ako nádherné, veľkolepé miesto, ktoré svoje nemecké hanzovné korene dodnes nezaprie.
Program o Lotyšsku a Pobaltí som však neurobil preto, že je tam pekne. Lotyšsko dnešných dní je tak trochu učebnica. Učebnica toho, ako sa dostať z finančnej krízy, nie nepodobnej tej gréckej, čo všetko to stojí a ako sa to takmer každého obyvateľa dotkne. Lotyšsko, ktoré odnieslo spolu s Maďarskom už prvú fázu krízy, si na rozdiel od sporivých Estóncov žilo v posledných rokoch takpovediac nad pomery. Alebo skôr vo viere, že ekonomika, ktorá rástla v niektorých rokoch tempom takmer desať percent ročne, bude takto rásť večne. Lenže potom prišla globálna ekonomická kríza, pád druhej najväčšej lotyšskej banky a lotyšský svet sa zrútil. Európa a MMF pomohli, z gréckeho hľadiska drobnými, ako to Martin Ehl v programe vypočítal, nejakými 7,5 miliardy eur. Čo je suma, ktorú má dnešné Grécko na tri mesiace.
Lotyšom to zrejme vystačí, nielen preto, že ich je dvakrát menej ako Grékov, ale aj preto, že skutočne začali šetriť u seba. Nedevalvovali, pevný kurz latu k euru zostal zachovaný, ale štát prepustil tretinu svojich zamestnancov, Lotyšom, ktorí neprišli o prácu, klesli platy o tretinu, nezamestnanosť sa dostala pred dvadsať percent a o pätinu spadla aj ekonomika.
Žiadne veľké demonštrácie, žiadne veľké štrajky, len dvoje voľby, po ktorých sú nakoniec stále pri moci tí odvážni politici, ktorí tvrdo a bez ohľadu na svoje volebné šance škrtali. „Keď som sa pýtal, ako je to možné, dostával som odpoveď, že nezávislosť, demokracia a sloboda ich krajiny je pre Lotyšov taká hodnota, že kvôli nej sú aj toto schopní podstúpiť,“ povedal mi do rozhlasového mikrofónu Martin Ehl. Myslím, že prídu časy, keď budeme možno aj my v Strednej Európe postavení pred podobnú voľbu. Dúfam, že v tej skúške obstojíme podobne dobre ako Lotyši.
Martin Ehl, ktorý okrem toho, že šéfuje zahraničnej rubrike v Hospodárskych novinách, tiež prednáša na univerzite a napísal aj zaujímavú knižku o stredovýchodnej Európe, našťastie medzi tých kolegov, čo mi tú hodinu času venujú, patrí. Pretože bez neho by sa program, ktorý som si vymyslel do posledných Hovorov o Európe, dal urobiť veľmi ťažko. Jeho témou, priznávam, že to bol nápad jednej kolegyne, bolo totiž Lotyšsko, jeden z troch baltických štátov, ktoré hádžeme do jedného vreca, hoci majú spoločné ešte menej ako Poľsko, Česko a Maďarsko. A o tom v Česku nikto nič nevie.
Martin, ktorý si to z pozície šéfa zahraničnej rubriky slušných novín, ktorými české Hospodárske noviny dnes nepochybne sú, dokáže zariadiť a pred nadriadenými obhájiť, ako jeden z mála českých a možno i stredoeurópskych novinárov chodí do Pobaltia pravidelne. „Nie som polonofil, ako sa to o mne myslí, ale baltofil,“ vraví o sebe Martin a dodáva, že keby si mohol vybrať, tak má ešte zo všetkých troch krajín najradšej Estónsko. Podivuhodný štát, kde sa dá už roky voliť internetom, majú tam euro a iný než prebytkový rozpočet tam takmer nepoznajú. A to má pritom estónčina rovnaké jazykové základy ako maďarčina, ale málo platné, zatiaľ čo Estónci sa môžu považovať tak trochu za Škandinávcov, tak Maďarov môže človek s trochou asertivity označiť bez urážky za trochu Balkáncov. Aj preto som presvedčený, že s Grékmi majú Maďari a dnešná situácia oboch štátov spoločné viac, než by si Viktor Orbán prial počuť.
Litovčania, ktorí majú s Poliakmi spoločnú ešte pred pár storočiami najväčšiu ríšu Európy, Rzeczpospolitu od Baltského do Čierneho mora, sa zase radi podľa Martina Ehla považujú za Stredoeurópanov, na čom tiež niečo je, pretože ich dnešné hlavné mesto Vilnius bolo a stále ešte trochu je mestom poľským. Čo však Litovčania, typicky po stredoeurópsky, veľmi neradi počúvajú.
Približne takto sme okolie Lotyšska v tom programe prebrali, a potom už sme sa venovali práve tejto krajine, v ktorej som kedysi tiež bol a ktorej metropola Riga mi utkvela v pamäti ako nádherné, veľkolepé miesto, ktoré svoje nemecké hanzovné korene dodnes nezaprie.
Program o Lotyšsku a Pobaltí som však neurobil preto, že je tam pekne. Lotyšsko dnešných dní je tak trochu učebnica. Učebnica toho, ako sa dostať z finančnej krízy, nie nepodobnej tej gréckej, čo všetko to stojí a ako sa to takmer každého obyvateľa dotkne. Lotyšsko, ktoré odnieslo spolu s Maďarskom už prvú fázu krízy, si na rozdiel od sporivých Estóncov žilo v posledných rokoch takpovediac nad pomery. Alebo skôr vo viere, že ekonomika, ktorá rástla v niektorých rokoch tempom takmer desať percent ročne, bude takto rásť večne. Lenže potom prišla globálna ekonomická kríza, pád druhej najväčšej lotyšskej banky a lotyšský svet sa zrútil. Európa a MMF pomohli, z gréckeho hľadiska drobnými, ako to Martin Ehl v programe vypočítal, nejakými 7,5 miliardy eur. Čo je suma, ktorú má dnešné Grécko na tri mesiace.
Lotyšom to zrejme vystačí, nielen preto, že ich je dvakrát menej ako Grékov, ale aj preto, že skutočne začali šetriť u seba. Nedevalvovali, pevný kurz latu k euru zostal zachovaný, ale štát prepustil tretinu svojich zamestnancov, Lotyšom, ktorí neprišli o prácu, klesli platy o tretinu, nezamestnanosť sa dostala pred dvadsať percent a o pätinu spadla aj ekonomika.
Žiadne veľké demonštrácie, žiadne veľké štrajky, len dvoje voľby, po ktorých sú nakoniec stále pri moci tí odvážni politici, ktorí tvrdo a bez ohľadu na svoje volebné šance škrtali. „Keď som sa pýtal, ako je to možné, dostával som odpoveď, že nezávislosť, demokracia a sloboda ich krajiny je pre Lotyšov taká hodnota, že kvôli nej sú aj toto schopní podstúpiť,“ povedal mi do rozhlasového mikrofónu Martin Ehl. Myslím, že prídu časy, keď budeme možno aj my v Strednej Európe postavení pred podobnú voľbu. Dúfam, že v tej skúške obstojíme podobne dobre ako Lotyši.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.