Stáli sme tam celá skupina, ja, môj snúbenec a moji klienti, a tento korunovaný kretén nám začal robiť problémy. Vyše hodiny hádania, kričania, vysvetľovania všetkým zvedavým zhromaždeným, potom nechápavej polícií, vyše hodiny v pozícii úplne bezmocného idiota, ktorý nedokáže svoju skupinu dostať z tejto situácie, frustrácia, hnev, bezmocnosť, poníženie. Prásk. Proste som normálne natiahla Nepálcovi facku. Nerozmýšľala som, čo sa stane potom. Nerátala som však s takým rýchlym a agresívnym protiútokom. Týpek sa nielen rozhodol udrieť ženu, rozhodol sa použiť (na rozdiel odo mňa) päsť. Poriadne namierenú. Našťastie som sa trochu uhla, a tak mi trafil len kúsok brady, krk a ohol mi náušnicu. Obišla som sa bez monokla. Kým som sa však stihla spamätať, z dodávky povyskakovali statoční a statní Slováci, moji klienti a môj priateľ a vrhli sa na neho asi piati. Prekopli ho cez plôtik diaľničnej reštaurácie a úder päsťou mu vrátili. Policajti sa báli a iba sa prizerali. Tak ako u nás, keď si môjho kamoša podávali skíni. Najprv mi to prišlo celé smiešne, to, ako som vytrhla vodičovi kľúče od dodávky a obsadila miesto za volantom, to, ako ich zobral späť, a tak som iba bezmocne držala trúbu stlačenú asi 3 minúty...mala som právo, vraziť strojcovi zla jednu facku. Nikto mi to nemal za zlé. Keď som však dnes prišla do Káthmandu, do svojej tibetskej buddhistickej štvrte, ráno sa zobudila a za vychádzajúceho slnka sa nadýchla toho typického smradu – zmesi vonných tyčiniek, prihoreného mlieka na ranný čaj, vyprážaných roti, a prvého ranného smogu, keď som sa pozrela z môjho tradičného néwarského dreveného vyrezávaného okienka hore na stúpu – na jedno z najsvätejších miest na svete, keď som sa pozrela do modrých očí nakreslených na stúpe a keď sa ony, Buddhove oči pozreli na mňa, pochopila som, že aj takáto navonok nevinná forma násila je vážny prečin. Násilie je zlé. Plodí ďalšie násilie, a vždy väčšie ako to pôvodné. Zároveň však viem, že keby som tam sedela s týmto vedomím včera, sedeli by sme tam pravdepodobne doteraz. Neviem, čo je správne – urobiť všetko pre pohodlie klientov a použiť násilie, alebo sa tváriť ako osvietený mních a vysrať sa na ľudí, ktorí si platia za moju pohotovosť a zodpovednosť. Nechcem už byť v podobnej situácii. Nechcem už stretávať magorov a musieť ich fackať. Nechcela by som byť prezident, rozhodujúci o vojne. Nechcela by som ani pracovať vo fabrike na zbrane a ani cápať po zadku neposlušných škôlkarov. Áno, asi som totálny pacifista. Ale napriek tomu som včera udrela človeka. A dnes ma to trochu ťaží.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.