Napriek tomu je Mapa a územie úplne nový obraz chladu a mystifikácií. Kniha chronologicky sleduje život konceptuálneho umelca Jeda Martina, samotára, a tak trocha sociopata, ktorý sa ľuďom prirodzene vyhýba a uspokojenie nachádza v tichu a červenom víne, čím vykresľuje povahu samotného Houellebecqa. Prácu a pokrok vníma ako jedinú objektívnu charakteristiku ľudstva, ktorú vysvetľuje tým, že„západného človeka definuje predovšetkým jeho miesto vo výrobnom procese, nie reprodukčný status.”
Jedove umelecké ambície sú podobne šedivé a chladné: fotí oceľové matice, kladivá, železné výrobky na sivom podklade, s cieľom dosiahnuť akúsi bezemočnú rovnováhu. Prvá vizuálna extáza ho premáha až pri študovaní Michelinových máp – exaktných zobrazeníFrancúzska s presnými mierkami a nezmeniteľnými súradnicami. Skenuje, najsvecuje, strihá, fragmentuje. Jed hľadá medzi Houellebecqovými riadkami dokonalé Francúzsko, ktoré by sa ešte stále mohlo vrátiť k zašlej sláve priemyselnej éry. Tá je však možno viac idealizovanou túžbou než objektívnou minulosťou.
Keď Jeda postretne šťastie v podobe vplyvnej kultivovanej Rusky Oľgy, ktorá vynesie jeho meno z nuly na úroveň uznania, Jed mení objekt svojho záujmu. Mapy ho naplnili, čakajú ho francúzske remeslá. Nesústredí sa na nostalgiu, smútok alebo zmierenie s vymierajúcimi remeslami rodnej krajiny. Skôr sa pokúša o komentár súčasnosti. Ten je objektívny, nápaditý, technicky dokonalý, no emočne chladný.
Do tohto bodu je Houellebecqov piaty román typickým nepatetickým zrkadlom nevľúdnej existencie; avšak bez akejkoľvek sexuálnej scény, ktorých frekvenciou si v predchádzajúcich dielach zabezpečil vytúženú publicitu. Jeho neslávna sláva môže byť aj jednou z podvedomých pohnútok, ktoré ho viedli k zaradeniu vlastného mediálneho obrazu ako ďalšej postavy. Pri dokončovaní svojej kľúčovej výstavy totiž Jed požiada Houellebecqa – tentoraz už románového – aby k nej napísal sprievodný text. Tým sa čitateľ dostáva do špirály dojmov, mystifikácie a satiry.
Tu využíva autor dielo ako odpoveď svojim literárnym nepriateľom a maľovanie francúzskej a svetovej umeleckej smotánky satirickým štetcom. Ani sebe však nič nedaruje a groteskne zvýrazňuje svoje „silné mizantropické tendencie”. Zaujíma však čitateľa, aké má tento Réuniončan rád údeniny či po akých stránkach surfuje? Asi áno. Koho fascinujú intenzívne autobiografické postavy z jeho kníh, zaujíma ho aj spisovateľ samotný. Nielen jeho kontroverzné názory a podivné túžby, ale aj úlomky jeho ponurého života.
A ak si v tomto momente čitateľ myslí, že autor Platformy už nedokáže prekvapiť, posledná tretina ho zaskočí nepripraveného. Mapa a územie totiž kĺbi postupy a estetiku autofikcie, sociologickej štúdie, filozofickej eseje a frašky, no primiešava do nich aj detektívku a nový román. Tento milovník Baudelairea a Robbe-Grilleta opäť smeruje v ústrety smrti ako dokonalej umeleckej múzy, pričom vytvára predikciu života ľudí o niekoľko desaťročí. Oproti budúcnosti vykreslenej v Elementárnych časticiach a Možnosti ostrova je jeho pseudoobjektivizujúci tón menej apokalyptický a viac zmierený s neschopnosťou západnej civilizácie vyriešiť svoje morálne, spoločenské a ekonomické problémy. Komentuje ju mrazivým spôsobom: „Ľudia sa vzájomne líšia oveľa menej, než si obvykle myslia. V spoločnosti je priveľa komplikácií, rozlíšení, kategórií.”
Výstava, vďaka ktorej sa Jed dostane do povedomia umeleckej obce, má vecný názov Mapa je viac ako územie a na tejto filozofii Houellebecq buduje celú knihu. Je však subjektívne zvečnenie reality slovami naozaj nadradené skutočnosti, v ktorej žijeme? Houellebecq pravdepodobne verí, že jeho umenie, prirovnané k betónovému kvádru, je dokonalejšie než sivasté osudy vymyslených, ale aj živých bytostí. Prestížna Goncourtova cena, nadšené kritiky a nápaditá hutnosť textu mu v tom akosi dávajú za pravdu.
Michel Houellebecq: Mapa a územie Preklad Elena Krššáková MarenčinPT, 2011
Autor je stály spolupracovník .týždňa
Jedove umelecké ambície sú podobne šedivé a chladné: fotí oceľové matice, kladivá, železné výrobky na sivom podklade, s cieľom dosiahnuť akúsi bezemočnú rovnováhu. Prvá vizuálna extáza ho premáha až pri študovaní Michelinových máp – exaktných zobrazeníFrancúzska s presnými mierkami a nezmeniteľnými súradnicami. Skenuje, najsvecuje, strihá, fragmentuje. Jed hľadá medzi Houellebecqovými riadkami dokonalé Francúzsko, ktoré by sa ešte stále mohlo vrátiť k zašlej sláve priemyselnej éry. Tá je však možno viac idealizovanou túžbou než objektívnou minulosťou.
Keď Jeda postretne šťastie v podobe vplyvnej kultivovanej Rusky Oľgy, ktorá vynesie jeho meno z nuly na úroveň uznania, Jed mení objekt svojho záujmu. Mapy ho naplnili, čakajú ho francúzske remeslá. Nesústredí sa na nostalgiu, smútok alebo zmierenie s vymierajúcimi remeslami rodnej krajiny. Skôr sa pokúša o komentár súčasnosti. Ten je objektívny, nápaditý, technicky dokonalý, no emočne chladný.
Do tohto bodu je Houellebecqov piaty román typickým nepatetickým zrkadlom nevľúdnej existencie; avšak bez akejkoľvek sexuálnej scény, ktorých frekvenciou si v predchádzajúcich dielach zabezpečil vytúženú publicitu. Jeho neslávna sláva môže byť aj jednou z podvedomých pohnútok, ktoré ho viedli k zaradeniu vlastného mediálneho obrazu ako ďalšej postavy. Pri dokončovaní svojej kľúčovej výstavy totiž Jed požiada Houellebecqa – tentoraz už románového – aby k nej napísal sprievodný text. Tým sa čitateľ dostáva do špirály dojmov, mystifikácie a satiry.
Tu využíva autor dielo ako odpoveď svojim literárnym nepriateľom a maľovanie francúzskej a svetovej umeleckej smotánky satirickým štetcom. Ani sebe však nič nedaruje a groteskne zvýrazňuje svoje „silné mizantropické tendencie”. Zaujíma však čitateľa, aké má tento Réuniončan rád údeniny či po akých stránkach surfuje? Asi áno. Koho fascinujú intenzívne autobiografické postavy z jeho kníh, zaujíma ho aj spisovateľ samotný. Nielen jeho kontroverzné názory a podivné túžby, ale aj úlomky jeho ponurého života.
A ak si v tomto momente čitateľ myslí, že autor Platformy už nedokáže prekvapiť, posledná tretina ho zaskočí nepripraveného. Mapa a územie totiž kĺbi postupy a estetiku autofikcie, sociologickej štúdie, filozofickej eseje a frašky, no primiešava do nich aj detektívku a nový román. Tento milovník Baudelairea a Robbe-Grilleta opäť smeruje v ústrety smrti ako dokonalej umeleckej múzy, pričom vytvára predikciu života ľudí o niekoľko desaťročí. Oproti budúcnosti vykreslenej v Elementárnych časticiach a Možnosti ostrova je jeho pseudoobjektivizujúci tón menej apokalyptický a viac zmierený s neschopnosťou západnej civilizácie vyriešiť svoje morálne, spoločenské a ekonomické problémy. Komentuje ju mrazivým spôsobom: „Ľudia sa vzájomne líšia oveľa menej, než si obvykle myslia. V spoločnosti je priveľa komplikácií, rozlíšení, kategórií.”
Výstava, vďaka ktorej sa Jed dostane do povedomia umeleckej obce, má vecný názov Mapa je viac ako územie a na tejto filozofii Houellebecq buduje celú knihu. Je však subjektívne zvečnenie reality slovami naozaj nadradené skutočnosti, v ktorej žijeme? Houellebecq pravdepodobne verí, že jeho umenie, prirovnané k betónovému kvádru, je dokonalejšie než sivasté osudy vymyslených, ale aj živých bytostí. Prestížna Goncourtova cena, nadšené kritiky a nápaditá hutnosť textu mu v tom akosi dávajú za pravdu.
Michel Houellebecq: Mapa a územie Preklad Elena Krššáková MarenčinPT, 2011
Autor je stály spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.