Spôsob, akým zákon o sociálnom poistení prekonal prvé čítanie, je zatiaľ vrcholným číslom chaotizácie politického procesu. Po „úspešnom“ hlasovaní, ktoré nič nevyriešilo a nechalo otvorené zlé a horšie opcie, sa nezmyselne riešila najmä otázka, či viac ustúpil Fico, alebo Mečiar.
To je optika, ktorá zahmlieva. Platí, že takzvaná dohoda, ktorá sa zrodila pár minút pred hlasovaním, by v normálnom vládnom spolku musela stáť na úplnom začiatku tvorby zákona. Zvykne sa tomu hovoriť „ideový zámer“ – strany si jednoducho vytyčujú politické mantinely. V našom prípade si mali povedať, aké opatrenia tvoria prijateľný súbor možností, vedúcich k zníženiu deficitu SP. A naopak, aké kroky považuje tá či oná strana za neakceptovateľné. A potom by dostala Tomanová zadanie, v ktorého rámci by sa pohybovala. Hoci by to druhý pilier nezachránilo, vyhli by sme sa aspoň diskusiám o nezmysloch. To sa však nestalo – jednak Fico sám improvizoval (dôkazom je, že „zvýšenie garancií“ vniesol do debaty Počiatek v jej úplnom závere), ale najmä – prirodzená komunikácia medzi ním a Mečiarom neexistuje napriek tomu, že ten sa už pred rokom domáhal pravidelných stretnutí.
Skutočnosť, že takto zmätočne nefunguje žiadna koalícia v Európe, sa nedá označiť za „jej problém“. Zákonník práce či vysokoškolský zákon, ktoré sa zošívali v podobnom chaose, a najmä paškvil sociálneho rezortu sú totiž normy zásadné, ktoré si okrem politickej dohody vyžadujú i širokú verejnú debatu. Samospádna spontaneita, na akej beží „spolupráca“ Smer-SNS-HZDS, je v tom úplné unikum. Názory, že Mečiar len „vydiera“ Fica, by mohli byť opodstatnené potiaľ, že súhlasné hlasovanie jeho ministrov vo vláde by všade v normálnom svete znamenalo súhlas koaličnej strany. U nás nie. Problém však je, že sám Fico kývol Mečiarovi na ďalšie rokovania s DSS-kami.
Z podmienok, ktoré si Mečiar naoko stanovil „desať minút pred jedenástou“ (poslanec Halecký), a koaličné stádo ich vzápätí odmávalo, sa ďalší vývoj (a teda ani to, kto naozaj „ustúpil“) predvídať nedá. Ak platí, čo odznelo na pléne (a to vôbec platiť nemusí – Mečiar ostáva Mečiarom), potom takzvané otvorenie druhého piliera (čo je síce jediné, čo zostalo z pôvodného návrhu Tomanovej, ale to najpodstatnejšie...) podmieňuje HZDS zriadením akéhosi garantovaného fondu, krytého štátnymi aktívami. Ide o takú hlbokú novinku, že ak je vôbec realizovateľná, tak za dva či tri týždne, čo zostávajú do októbrovej schôdze, by rozumný návrh nesmierne prekvapil. Najskôr však bude z toho sľub Fica, že čosi takého na ministerstve financií pripravia. Ako sa potom zachová Mečiar, ktorý vyzerá byť v koalícii nielen so Smerom, ale momentálne i s DSS, nepovie dnes nik. Ďalšie „podmienky“, týkajúce sa matiek na materskej, invalidov a predčasných dôchodcov, sú už iba hrou, keďže tieto nepopulárne záležitosti by v druhom čítaní zmenil samotný Smer.
Minulý pondelok sa teda stalo len toto – ak má Mečiar nejaké vlastné zámery s týmto zákonom (alebo na iných frontoch), potom miesto a čas rozhodujúcej bitky presunul z prvého na druhé čítanie. Na otázku, ktorá najviac zamestnáva verejnú mienku, či a čí je to ústupok, je však odpovedať nemožné.
.peter Schutz
To je optika, ktorá zahmlieva. Platí, že takzvaná dohoda, ktorá sa zrodila pár minút pred hlasovaním, by v normálnom vládnom spolku musela stáť na úplnom začiatku tvorby zákona. Zvykne sa tomu hovoriť „ideový zámer“ – strany si jednoducho vytyčujú politické mantinely. V našom prípade si mali povedať, aké opatrenia tvoria prijateľný súbor možností, vedúcich k zníženiu deficitu SP. A naopak, aké kroky považuje tá či oná strana za neakceptovateľné. A potom by dostala Tomanová zadanie, v ktorého rámci by sa pohybovala. Hoci by to druhý pilier nezachránilo, vyhli by sme sa aspoň diskusiám o nezmysloch. To sa však nestalo – jednak Fico sám improvizoval (dôkazom je, že „zvýšenie garancií“ vniesol do debaty Počiatek v jej úplnom závere), ale najmä – prirodzená komunikácia medzi ním a Mečiarom neexistuje napriek tomu, že ten sa už pred rokom domáhal pravidelných stretnutí.
Skutočnosť, že takto zmätočne nefunguje žiadna koalícia v Európe, sa nedá označiť za „jej problém“. Zákonník práce či vysokoškolský zákon, ktoré sa zošívali v podobnom chaose, a najmä paškvil sociálneho rezortu sú totiž normy zásadné, ktoré si okrem politickej dohody vyžadujú i širokú verejnú debatu. Samospádna spontaneita, na akej beží „spolupráca“ Smer-SNS-HZDS, je v tom úplné unikum. Názory, že Mečiar len „vydiera“ Fica, by mohli byť opodstatnené potiaľ, že súhlasné hlasovanie jeho ministrov vo vláde by všade v normálnom svete znamenalo súhlas koaličnej strany. U nás nie. Problém však je, že sám Fico kývol Mečiarovi na ďalšie rokovania s DSS-kami.
Z podmienok, ktoré si Mečiar naoko stanovil „desať minút pred jedenástou“ (poslanec Halecký), a koaličné stádo ich vzápätí odmávalo, sa ďalší vývoj (a teda ani to, kto naozaj „ustúpil“) predvídať nedá. Ak platí, čo odznelo na pléne (a to vôbec platiť nemusí – Mečiar ostáva Mečiarom), potom takzvané otvorenie druhého piliera (čo je síce jediné, čo zostalo z pôvodného návrhu Tomanovej, ale to najpodstatnejšie...) podmieňuje HZDS zriadením akéhosi garantovaného fondu, krytého štátnymi aktívami. Ide o takú hlbokú novinku, že ak je vôbec realizovateľná, tak za dva či tri týždne, čo zostávajú do októbrovej schôdze, by rozumný návrh nesmierne prekvapil. Najskôr však bude z toho sľub Fica, že čosi takého na ministerstve financií pripravia. Ako sa potom zachová Mečiar, ktorý vyzerá byť v koalícii nielen so Smerom, ale momentálne i s DSS, nepovie dnes nik. Ďalšie „podmienky“, týkajúce sa matiek na materskej, invalidov a predčasných dôchodcov, sú už iba hrou, keďže tieto nepopulárne záležitosti by v druhom čítaní zmenil samotný Smer.
Minulý pondelok sa teda stalo len toto – ak má Mečiar nejaké vlastné zámery s týmto zákonom (alebo na iných frontoch), potom miesto a čas rozhodujúcej bitky presunul z prvého na druhé čítanie. Na otázku, ktorá najviac zamestnáva verejnú mienku, či a čí je to ústupok, je však odpovedať nemožné.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.