.v prvom rade preto, že jej predošlá kniha bola úspešná u kritiky i u čitateľov, očakávania sú veľké, takže otázka, či je nová kniha lepšia, horšia, či sa je na čo tešiť, či čitateľ nebude sklamaný, sa natíska sama. V druhom rade preto, že obe toho majú prekvapivo veľa spoločného. Pátranie po stratenej veci, viacero rozprávačov a rozprávačských štýlov, miesta a krajiny, kde sa deje odohrávajú, vykorenenosť Židov a ich večné hľadanie nového miesta pre spokojný život na Zemi.
V Dejinách lásky sa pátralo po rovnomennom ľúbostnom románe, vo Veľkom dome sa objavuje a zase stráca masívny starožitný písací stôl. Nehrá takú domninantnú úlohu ako hľadaná kniha, nie je hýbateľom deja, slúži skôr ako nemý pasívny svedok rôznych nespojitých osudov ľudí, akoby bol prepájacím kolieskom, cez ktoré zapadne do seba zložitý stroj. Je vlastne metaforou pre to, čo všetkých hrdinov spája oveľa viac, a to je uväznenosť v minulosti. Zatiaľ čo v predošlom románe boli rozprávačmi starec a dievča, v tomto románe sú to všetko dospelí, do seba uzavretí ľudia žijúci so svojimi viac či menej potlačenými traumami, prípadne nesúci na svojich bedrách nielen svoje ťažké detstvo ale údel svojho národa. Napokon, samotný názov románu Veľký dom je odkazom na Rimanmi vypálený Jeruzalem a židovský chrám, ktorého úlomky si nesie vo svojej mysli každý vyhnaný Žid. Ich spojením vzniká kolektívna pamäť, cez ktorú sa dá znovu zahliadnuť celá stavba. Dej knihy sa odohráva opäť na miestach, ktoré autorka dobre pozná, v Londýne, Jeruzaleme, New Yorku a v Čile, ale i v Budapešti, Viedni, na vidieku pri Bruseli, vo Frankfurte.
Rozprávačov vo Veľkom dome je päť, prepojenie medzi nimi je nejednoznačné a nenápadné. Dve postavy sú spisovateľky, a to veľmi introvertné a uzavreté osoby. Jedna rozpráva svoj vlastný príbeh človeku, ktorého oslovuje vaša ctihodnosť, príbeh druhej spisovateľky rozpráva manžel. Máme tak možnosť sledovať tvorivého človeka zahĺbeného do vlastného sveta zvonku i zvnútra. Rovnako tak vidíme vzťah otca a syna, respektíve otca a jeho detí. Jedným z rozprávačov je otec, ktorý si nikdy nedokázal nájsť cestu k svojmu mladšiemu synovi, i keď po tom celý život túži, a tak s ním vedie aspoň fiktívny dialóg. Naopak, o otcovi Weiszovi, ktorý je tak fanaticky zaujatý vlastnou misiou, že absolútne nevníma, ako svojim dieťom riadi a ničí život, sa dozvedáme z rozprávania študentky Izzy, osoby zvonku, ktorá bola istý čas priateľkou jeho syna Yoava. Posledné stránky románu patria piatemu rozprávačovi, samotnému Weiszovi.
Odpoveď na prvú otázku, položenú v úvode, nie je celkom triviálna. Veľký dom je oproti Dejinám lásky kniha autorsky vyzretejšia a očakávania náročného čitateľa rozhodne nesklame. Svedčí o tom aj fakt, že minulý rok sa dostala do najužšieho finále americkej knižnej ceny National Book Award. Ak je v niečom odlišná, tak v nálade a vyznení, je temnejšia, „židovský magický realizmus“ sa tu scvrkol na poviedku jednej z postáv o žralokovi v akváriu, ktorý je napojený na snívajúcich ľudí a sťahuje do seba ako hromozvod ich zlé sny a nočné mory. Humor a nádej dopadli v knihe ešte horšie. Samotná autorka v rozhovore priznáva, že spasiteľskú knihu už napísala, teraz chcela napísať niečo iné. Podarilo sa. Nicole Krauss: Veľký dom, Artforum 2011, preklad Otto Havrila
V Dejinách lásky sa pátralo po rovnomennom ľúbostnom románe, vo Veľkom dome sa objavuje a zase stráca masívny starožitný písací stôl. Nehrá takú domninantnú úlohu ako hľadaná kniha, nie je hýbateľom deja, slúži skôr ako nemý pasívny svedok rôznych nespojitých osudov ľudí, akoby bol prepájacím kolieskom, cez ktoré zapadne do seba zložitý stroj. Je vlastne metaforou pre to, čo všetkých hrdinov spája oveľa viac, a to je uväznenosť v minulosti. Zatiaľ čo v predošlom románe boli rozprávačmi starec a dievča, v tomto románe sú to všetko dospelí, do seba uzavretí ľudia žijúci so svojimi viac či menej potlačenými traumami, prípadne nesúci na svojich bedrách nielen svoje ťažké detstvo ale údel svojho národa. Napokon, samotný názov románu Veľký dom je odkazom na Rimanmi vypálený Jeruzalem a židovský chrám, ktorého úlomky si nesie vo svojej mysli každý vyhnaný Žid. Ich spojením vzniká kolektívna pamäť, cez ktorú sa dá znovu zahliadnuť celá stavba. Dej knihy sa odohráva opäť na miestach, ktoré autorka dobre pozná, v Londýne, Jeruzaleme, New Yorku a v Čile, ale i v Budapešti, Viedni, na vidieku pri Bruseli, vo Frankfurte.
Rozprávačov vo Veľkom dome je päť, prepojenie medzi nimi je nejednoznačné a nenápadné. Dve postavy sú spisovateľky, a to veľmi introvertné a uzavreté osoby. Jedna rozpráva svoj vlastný príbeh človeku, ktorého oslovuje vaša ctihodnosť, príbeh druhej spisovateľky rozpráva manžel. Máme tak možnosť sledovať tvorivého človeka zahĺbeného do vlastného sveta zvonku i zvnútra. Rovnako tak vidíme vzťah otca a syna, respektíve otca a jeho detí. Jedným z rozprávačov je otec, ktorý si nikdy nedokázal nájsť cestu k svojmu mladšiemu synovi, i keď po tom celý život túži, a tak s ním vedie aspoň fiktívny dialóg. Naopak, o otcovi Weiszovi, ktorý je tak fanaticky zaujatý vlastnou misiou, že absolútne nevníma, ako svojim dieťom riadi a ničí život, sa dozvedáme z rozprávania študentky Izzy, osoby zvonku, ktorá bola istý čas priateľkou jeho syna Yoava. Posledné stránky románu patria piatemu rozprávačovi, samotnému Weiszovi.
Odpoveď na prvú otázku, položenú v úvode, nie je celkom triviálna. Veľký dom je oproti Dejinám lásky kniha autorsky vyzretejšia a očakávania náročného čitateľa rozhodne nesklame. Svedčí o tom aj fakt, že minulý rok sa dostala do najužšieho finále americkej knižnej ceny National Book Award. Ak je v niečom odlišná, tak v nálade a vyznení, je temnejšia, „židovský magický realizmus“ sa tu scvrkol na poviedku jednej z postáv o žralokovi v akváriu, ktorý je napojený na snívajúcich ľudí a sťahuje do seba ako hromozvod ich zlé sny a nočné mory. Humor a nádej dopadli v knihe ešte horšie. Samotná autorka v rozhovore priznáva, že spasiteľskú knihu už napísala, teraz chcela napísať niečo iné. Podarilo sa. Nicole Krauss: Veľký dom, Artforum 2011, preklad Otto Havrila
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.