Deviaty marec 2004. Zdesených 76-tisíc divákov na Old Trafford sleduje, ako Francisco Costinha strieľa minútu pred koncom postupový gól FC Porto v osemfinále Ligy majstrov proti Manchestru United. Tréner hostí José Mourinho šprintuje popri čiare v dlhom čiernom kabáte v šialenom opojení. Jeho osud sa práve zmenil.
Je to príbeh dvoch mužov, ktorí si na celkom rozličných poliach zvykli na úspech. Pre jedného je futbal hračkou, do ktorej investoval zlomok svojho ekonomického impéria. Pre druhého je futbal ideológiou vlastnej prezentácie. Urobil zo seba rozporuplnú postavu, vystavil sa do svetla rámp, aby chránil vlastných hráčov. S charizmou, nezabudnuteľnými bonmotmi a prísnou tvárou dobyl trofeje, ani raz neprehral domáci ligový zápas – a predsa sa musel porúčať.
.víťazná mentalita
Po strastiplnom večere v Manchestri 2004 sa Mourinhovi otvorila cesta ku sláve. Porto sa rok po triumfe v pohári UEFA stalo víťazom Ligy majstrov. Keď v Gelsenkirchene preberali „Draci” víťaznú trofej, Mourinho sa neusmieval. S kamennou tvárou prešiel špalierom fotografov, spomienkovú medailu odhodil medzi fanúšikov a na druhý deň podpísal zmluvu s FC Chelsea, kam si z Porta vzal štyroch asistentov i dvoch obrancov – Paula Ferreiru a Ricarda Carvalha. Hneď na prvej tlačovej konferencii sa predstavil v plnej paráde: “Prosím, aby ste ma nenazývali arogantným, som predsa klubový majster Európy a myslím si, že som jedinečný (Special One).”
„Našli sme trénera s víťaznou mentalitou,” nadchýnal sa Peter Kenyon, šéf exekutívy londýnskeho klubu, ktorý bol už rok poháňaný štedrými peniazmi Romana Abramoviča. Bývalý pobočník Borisa Berezovského stihol v lete 2003 investovať do príchodu nových hráčov 120 miliónov libier, ale úspech mu to neprinieslo. Claudia Ranieriho vystriedal portugalský telocvikár, ktorý nikdy nehral veľký futbal, ale ktorý rýchlo objavil alchýmiu triumfov. Abramovič z neho okamžite urobil najlepšie plateného trénera na svete
„Keď som prišiel do Chelsea, nebol to víťazný tím. Prioritou preto bola príprava solídnej obrany a bleskurýchlych hráčov, ktorí explodujú, premenia hneď prvú šancu a vyhrajú 1:0,” vyhlásil nedávno. Aj preto si britskí komici v paródii muzikálu „Jozef a jeho zázračný farebný plášť” v Any Colour Will Do pospevovali, že pre Chelsea „one corner kick is just enough” (jeden rohový kop postačuje).
Po polstoročí sa na Stamford Bridge oslavoval v máji 2005 titul a o rok opäť. Mourinho žiaril, mužstvo prehrávalo iba sporadicky, prekonanie jeho obrany na čele s kapitánom Terrym a brankárom Čechom bývalo pre súperov „mission impossible”. A tréner sa vyžíval v ostrých slovných prestrelkách s protivníkmi.
Najväčšími sa mu stali Frank Rijkaard a Barcelona (aféra s rozhodcom Friskom v Lige majstrov vo februári 2005), sir Ferguson a Manchester United („Pre Manchester platia v lige vždy iné pravidlá!”), Rafa Benitez a Liverpool („Keď hrá niekto len o jednu trofej, nemôže sa nazývať veľkoklubom!”) a najmä Arséne Wenger. Uznávaného profesora Arsenalu nazval „voyeurom”, vraj každé svoje hodnotenie začína u Chelsea a tú predsa netrénuje: „Pripadá mi, ako keby nás sledoval cez kľúčovú dierku. Mám doma 120-stranový elaborát o jeho vyjadreniach na našu adresu.”
.mourinho vs. Abramovič
Osudným mu bol Liverpool, ktorý vyradil Chelsea v dvoch tesných semifinále Ligy majstrov (2005 a 2007). O prvom sa dodnes vedú polemiky, pretože v ňom slovenskí rozhodcovia uznali Luisovi Garciovi gól, ktorý zrejme nebol (Mourinho: „Prvý raz v živote som bol svedkom toho, že gól strelilo obecenstvo!”). Roman Abramovič, najbohatší človek žijúci v Británii s majetkom odhadovaným na 21 miliárd libier, sa nedočkal najlákavejšej odmeny – európskej dominancie. Zrazu sa mu málilo suverénne postavenie a strojové víťazstvá v Anglicku, chcel hru vo veľkom štýle na spôsob Barcelony.
V sezóne 2006/07 požadoval európsku trofej alebo domáci titul. Mourinhovi nanútil Michaela Ballacka, ktorému dal kráľovskú gážu 130-tisíc libier týždenne, i osobného kamaráta Andrija Ševčenka, vykúpeného z AC Miláno za 30 miliónov libier. Ani jeden z nich do fungujúceho stroja nezapadol. Mourinho nebol hlupák: Ševčenka by do tímu nevzal žiadny tréner, vediac, čo narobí s ostatnými hráčmi skutočnosť, že je blízkym priateľom majiteľa. Konflikt dvoch silných mužov bol nevyhnutný. Už počas sezóny vraj mali „krízový míting”, tréner bol pod tlakom. Ciele zostali nesplnené, nepomohol ani zisk FA Cupu. Abramovič zopakoval požiadavku pútavého futbalu, ale v lete sa po vrecku nebuchol, ponúkol „len” 13,5 milióna libier za Florenta Maloudu (len v porovnaní s 180 miliónmi libier, ktoré ruský magnát vložil do nákupu hráčov za Mourinhovej trojročnej éry).
Mourinho cítil oslabenie pozície už v septembri 2005, keď Chelsea angažovala Dána Franka Arnesena za šéfa mládežníckeho klubového programu. Po príchode Izraelčana Avrama Granta v júni 2007 za člena exekutívy a športového riaditeľa nebolo pochýb, že prichádza muž, ktorý sebavedomému trénerovi namydlí schody. Mourinho ho hneď varoval, aby nezasahoval do problematiky elitného tímu.
Prehra s Aston Villou (po góle na 0:2 Abramovič opustil lóžu), bezgólová remíza s Blackburnom a zlý vstup do Ligy majstrov s Rosenborgom 1:1 (po góle Nórov sa Abramovič na tribúne dlho bizarne usmieval!) odpálili veľkého muža. Vraj sa pred posledným zápasom tvrdo pohádal so svojím lojálnym kapitánom Terrym.
Anglicko je zdesené. Žiadny klub v histórii tam nepozametal s úspešným trénerom tak, ako Abramovičova Chelsea. A vplyv peňazí ruských oligarchov je čoraz citeľnejší, aj keď okrem Abramoviča je v Premier League už len jeden ruský majiteľ: Alexander Gajdamak, syn rusko-izraelského obchodníka Arkadija Gajdamaka, v FC Portsmouth.
Uli Hoeness, manažér Bayernu Mníchov, už vlani povedal: „Ak bude pokračovať táto rusifikácia, bude to začiatok konca futbalu. O desať rokov budeme schopní povedať len: Nazdarovje a zbohom futbal!” Prevalcujú ruské peniaze najvyššie anglické futbalové hodnoty: česť, rešpekt a džentlmenstvo? Dá sa vôbec kúpiť sila tradície a fenomén zvaný futbal?
.chelsea bez srdca
Deň pred Mourinhovým odvolaním ohlásil Peter Kenyon plány Chelsea stať sa do roku 2014 najznámejšou klubovou značkou na svete a vyhrať za desať rokov dvakrát Ligu majstrov. Peter Hill-Wood, prezident Arsenalu, to označil za fantazmagóriu: „Fanúšikov môžete získavať po generácie aj 100 rokov, ale stratiť ich môžete za 100 minút.”
Arsenal sa vyhol predaju do rúk majoritného zahraničného investora. Výsledkom je, že má za rok 2006 najlepšiu fiskálnu politiku v Anglicku a viac ziskov ako Chelsea, Manchester či Liverpool. „Som rád, keď viem, že sme stabilizovanou spoločnosťou s civilizovanými ľuďmi, ktorí vedia argumentovať a ktorí žijú v Anglicku,” dodal Hill-Wood. Pritom druhým najväčším akcionárom Arsenalu je Ališer Usmanov – Rus, ktorému vďaka kamarátstvu s prezidentom Putinom patrí obrovský ťažobný holding, niektoré médiá vrátane denníka Komersant a investície v mobilnej telekomunikácii.
Čo bude ďalej? Mourinho si môže užívať, Abramovič mu dal odstupné 25 miliónov libier. O ponuky nebude mať núdzu, nespokojní záujemcovia o tituly a slávu sa rýchlo ohlásia. Avram Grant bude porovnávaný s mužom, ktorého úroveň sotvakedy dosiahne. Najmä ak deň pred svojím prvým zápasom v Manchestri neabsolvuje tréning, pretože Židia slávia jom kipur. Anglicko sa bude presviedčať, že od čias Briana Clougha nemalo medzi trénermi takú pestrofarebnú osobnosť. A hráči? Zaujímajú vôbec „cára Romana”? Drogba, Lampard a spol. plakali, keď odišiel muž, ktorý na nich nedovolil siahnuť.
Koho teraz angažuje Abramovič? Počas zápasu na Old Trafford sedel nad ním na čestnej tribúne Marco van Basten, tréner Holandska, hoci na ihrisku nebehal ani jeden hráč holandskej reprezentácie...
.marcel Merčiak
Autor je športový komentátor STV
Je to príbeh dvoch mužov, ktorí si na celkom rozličných poliach zvykli na úspech. Pre jedného je futbal hračkou, do ktorej investoval zlomok svojho ekonomického impéria. Pre druhého je futbal ideológiou vlastnej prezentácie. Urobil zo seba rozporuplnú postavu, vystavil sa do svetla rámp, aby chránil vlastných hráčov. S charizmou, nezabudnuteľnými bonmotmi a prísnou tvárou dobyl trofeje, ani raz neprehral domáci ligový zápas – a predsa sa musel porúčať.
.víťazná mentalita
Po strastiplnom večere v Manchestri 2004 sa Mourinhovi otvorila cesta ku sláve. Porto sa rok po triumfe v pohári UEFA stalo víťazom Ligy majstrov. Keď v Gelsenkirchene preberali „Draci” víťaznú trofej, Mourinho sa neusmieval. S kamennou tvárou prešiel špalierom fotografov, spomienkovú medailu odhodil medzi fanúšikov a na druhý deň podpísal zmluvu s FC Chelsea, kam si z Porta vzal štyroch asistentov i dvoch obrancov – Paula Ferreiru a Ricarda Carvalha. Hneď na prvej tlačovej konferencii sa predstavil v plnej paráde: “Prosím, aby ste ma nenazývali arogantným, som predsa klubový majster Európy a myslím si, že som jedinečný (Special One).”
„Našli sme trénera s víťaznou mentalitou,” nadchýnal sa Peter Kenyon, šéf exekutívy londýnskeho klubu, ktorý bol už rok poháňaný štedrými peniazmi Romana Abramoviča. Bývalý pobočník Borisa Berezovského stihol v lete 2003 investovať do príchodu nových hráčov 120 miliónov libier, ale úspech mu to neprinieslo. Claudia Ranieriho vystriedal portugalský telocvikár, ktorý nikdy nehral veľký futbal, ale ktorý rýchlo objavil alchýmiu triumfov. Abramovič z neho okamžite urobil najlepšie plateného trénera na svete
„Keď som prišiel do Chelsea, nebol to víťazný tím. Prioritou preto bola príprava solídnej obrany a bleskurýchlych hráčov, ktorí explodujú, premenia hneď prvú šancu a vyhrajú 1:0,” vyhlásil nedávno. Aj preto si britskí komici v paródii muzikálu „Jozef a jeho zázračný farebný plášť” v Any Colour Will Do pospevovali, že pre Chelsea „one corner kick is just enough” (jeden rohový kop postačuje).
Po polstoročí sa na Stamford Bridge oslavoval v máji 2005 titul a o rok opäť. Mourinho žiaril, mužstvo prehrávalo iba sporadicky, prekonanie jeho obrany na čele s kapitánom Terrym a brankárom Čechom bývalo pre súperov „mission impossible”. A tréner sa vyžíval v ostrých slovných prestrelkách s protivníkmi.
Najväčšími sa mu stali Frank Rijkaard a Barcelona (aféra s rozhodcom Friskom v Lige majstrov vo februári 2005), sir Ferguson a Manchester United („Pre Manchester platia v lige vždy iné pravidlá!”), Rafa Benitez a Liverpool („Keď hrá niekto len o jednu trofej, nemôže sa nazývať veľkoklubom!”) a najmä Arséne Wenger. Uznávaného profesora Arsenalu nazval „voyeurom”, vraj každé svoje hodnotenie začína u Chelsea a tú predsa netrénuje: „Pripadá mi, ako keby nás sledoval cez kľúčovú dierku. Mám doma 120-stranový elaborát o jeho vyjadreniach na našu adresu.”
.mourinho vs. Abramovič
Osudným mu bol Liverpool, ktorý vyradil Chelsea v dvoch tesných semifinále Ligy majstrov (2005 a 2007). O prvom sa dodnes vedú polemiky, pretože v ňom slovenskí rozhodcovia uznali Luisovi Garciovi gól, ktorý zrejme nebol (Mourinho: „Prvý raz v živote som bol svedkom toho, že gól strelilo obecenstvo!”). Roman Abramovič, najbohatší človek žijúci v Británii s majetkom odhadovaným na 21 miliárd libier, sa nedočkal najlákavejšej odmeny – európskej dominancie. Zrazu sa mu málilo suverénne postavenie a strojové víťazstvá v Anglicku, chcel hru vo veľkom štýle na spôsob Barcelony.
V sezóne 2006/07 požadoval európsku trofej alebo domáci titul. Mourinhovi nanútil Michaela Ballacka, ktorému dal kráľovskú gážu 130-tisíc libier týždenne, i osobného kamaráta Andrija Ševčenka, vykúpeného z AC Miláno za 30 miliónov libier. Ani jeden z nich do fungujúceho stroja nezapadol. Mourinho nebol hlupák: Ševčenka by do tímu nevzal žiadny tréner, vediac, čo narobí s ostatnými hráčmi skutočnosť, že je blízkym priateľom majiteľa. Konflikt dvoch silných mužov bol nevyhnutný. Už počas sezóny vraj mali „krízový míting”, tréner bol pod tlakom. Ciele zostali nesplnené, nepomohol ani zisk FA Cupu. Abramovič zopakoval požiadavku pútavého futbalu, ale v lete sa po vrecku nebuchol, ponúkol „len” 13,5 milióna libier za Florenta Maloudu (len v porovnaní s 180 miliónmi libier, ktoré ruský magnát vložil do nákupu hráčov za Mourinhovej trojročnej éry).
Mourinho cítil oslabenie pozície už v septembri 2005, keď Chelsea angažovala Dána Franka Arnesena za šéfa mládežníckeho klubového programu. Po príchode Izraelčana Avrama Granta v júni 2007 za člena exekutívy a športového riaditeľa nebolo pochýb, že prichádza muž, ktorý sebavedomému trénerovi namydlí schody. Mourinho ho hneď varoval, aby nezasahoval do problematiky elitného tímu.
Prehra s Aston Villou (po góle na 0:2 Abramovič opustil lóžu), bezgólová remíza s Blackburnom a zlý vstup do Ligy majstrov s Rosenborgom 1:1 (po góle Nórov sa Abramovič na tribúne dlho bizarne usmieval!) odpálili veľkého muža. Vraj sa pred posledným zápasom tvrdo pohádal so svojím lojálnym kapitánom Terrym.
Anglicko je zdesené. Žiadny klub v histórii tam nepozametal s úspešným trénerom tak, ako Abramovičova Chelsea. A vplyv peňazí ruských oligarchov je čoraz citeľnejší, aj keď okrem Abramoviča je v Premier League už len jeden ruský majiteľ: Alexander Gajdamak, syn rusko-izraelského obchodníka Arkadija Gajdamaka, v FC Portsmouth.
Uli Hoeness, manažér Bayernu Mníchov, už vlani povedal: „Ak bude pokračovať táto rusifikácia, bude to začiatok konca futbalu. O desať rokov budeme schopní povedať len: Nazdarovje a zbohom futbal!” Prevalcujú ruské peniaze najvyššie anglické futbalové hodnoty: česť, rešpekt a džentlmenstvo? Dá sa vôbec kúpiť sila tradície a fenomén zvaný futbal?
.chelsea bez srdca
Deň pred Mourinhovým odvolaním ohlásil Peter Kenyon plány Chelsea stať sa do roku 2014 najznámejšou klubovou značkou na svete a vyhrať za desať rokov dvakrát Ligu majstrov. Peter Hill-Wood, prezident Arsenalu, to označil za fantazmagóriu: „Fanúšikov môžete získavať po generácie aj 100 rokov, ale stratiť ich môžete za 100 minút.”
Arsenal sa vyhol predaju do rúk majoritného zahraničného investora. Výsledkom je, že má za rok 2006 najlepšiu fiskálnu politiku v Anglicku a viac ziskov ako Chelsea, Manchester či Liverpool. „Som rád, keď viem, že sme stabilizovanou spoločnosťou s civilizovanými ľuďmi, ktorí vedia argumentovať a ktorí žijú v Anglicku,” dodal Hill-Wood. Pritom druhým najväčším akcionárom Arsenalu je Ališer Usmanov – Rus, ktorému vďaka kamarátstvu s prezidentom Putinom patrí obrovský ťažobný holding, niektoré médiá vrátane denníka Komersant a investície v mobilnej telekomunikácii.
Čo bude ďalej? Mourinho si môže užívať, Abramovič mu dal odstupné 25 miliónov libier. O ponuky nebude mať núdzu, nespokojní záujemcovia o tituly a slávu sa rýchlo ohlásia. Avram Grant bude porovnávaný s mužom, ktorého úroveň sotvakedy dosiahne. Najmä ak deň pred svojím prvým zápasom v Manchestri neabsolvuje tréning, pretože Židia slávia jom kipur. Anglicko sa bude presviedčať, že od čias Briana Clougha nemalo medzi trénermi takú pestrofarebnú osobnosť. A hráči? Zaujímajú vôbec „cára Romana”? Drogba, Lampard a spol. plakali, keď odišiel muž, ktorý na nich nedovolil siahnuť.
Koho teraz angažuje Abramovič? Počas zápasu na Old Trafford sedel nad ním na čestnej tribúne Marco van Basten, tréner Holandska, hoci na ihrisku nebehal ani jeden hráč holandskej reprezentácie...
.marcel Merčiak
Autor je športový komentátor STV
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.