.ešte keď sa vlani na jar Petr Nečas ujímal doráňanej ODS, hlavnej strany českej pravice, prevládajúcou reakciou bol súcit. Ako by sa mohol ten, kto bol tak dlho lojálnou dvojkou, stať jednotkou? To isté sa opakovalo, keď po voľbách 2010 prekvapivo zostavoval vládu: Nečas je „dríč“ a osobne poctivý, ale na úlohu premiéra nemá – najmä keď ODS prvýkrát vytvárala koalíciu nie ako dominantná sila, ale s dvoma porovnateľne úspešnými stranami, TOP 09 a Vecami verejnými.
Na jeseň 2011 píšu české noviny pravý opak. Petr Nečas ticho a systematicky odstavil možných oponentov v strane, predovšetkým všetkých ľudí svojho „humpoláckeho“ predchodcu Mirka Topolánka. Z koaličného spolužitia je podobne otlčený, ako faktickí šéfovia oboch zvyšných strán, ale stojí si lepšie ako oni: minister financií Miroslav Kalousek prehral viac bitiek a mozog Vecí verejných Vít Bárta z vlády vypadol a protikorupčná polícia ho obvinila z podplácania.
A posledné Nečasove kroky už vzbudili takmer znechutenie: keď sa mu ponúkla príležitosť vymeniť dvoch technokratických ministrov, dosadil za nich dvoch regionálnych funkcionárov ODS, ktorých hlavnou kvalitou je schopnosť zohnať hlasy. Nie však voličov, ale delegátov na kongresoch ODS. Nie je Nečas väčší mocenský cynik, ako si českí komentátori mysleli?
Pre českého premiéra však platí skôr staré diplomatické úslovie, ktoré sa hovorí o Rusku: nie je nikdy taký silný, ale ani taký slabý, ako sa zdá. .tri kvality
Pri Petrovi Nečasovi to zvádza k podceňovaniu pre dve veci. Po prvé je to jeho seriózny zovňajšok i životopis: katolík z východomoravského Rožnova pod Radhoštěm, s manželkou (ktorá sa dôsledne stráni médií, za celé roky poskytla jediný rozhovor) majú štyri deti. A po druhé ide o epizódu z roku 1997: vtedy tridsaťtriročný Nečas sa mal stať ministrom vnútra namiesto disidenta Jána Rumla, ale po dlhej príprave v poslednej chvíli z rodinných dôvodov odriekol. V narážke na jeho patetický výrok, že sa vo funkcii „udělá nebo oddělá", spisovateľ a diplomat Jiří Gruša utrúsil vetu, ktorá sa s Nečasom tiahla dlho: „Bohužel se podělal."
Jeho druhá šanca prišla vzápätí, keď sa ODS rozdelila pre finančný škandál. Petr Nečas zostal v okruhu okolo padlého premiéra Václava Klausa. Vtedy vynikli jeho dve nepopierateľné kvality – lojalita a usilovnosť. Vypracoval sa na armádneho experta, zlepšil svoju angličtinu a zdalo sa, že istým idealizmom sa vymyká z „pretoriánskej gardy" politických cynikov okolo Klausa (vtedajší podpredseda Miroslav Macek, neskorší šéf vnútra Ivan Langer, dnešní hradní úradníci Petr Hájek a Ladislav Jakl).
Až zo spätného pohľadu je nápadná tretia Nečasova vlastnosť: v rokoch 1998 až 2002 hájil mocenský pakt medzi Klausovou ODS a Zemanovou ČSSD, potom bol nezmieriteľným odporcom stredoľavej vlády sociálnodemokratického premiéra Špidlu, po voľbách 2006 bol Topolánkovým verným mužom č. 2 (v jeho vláde prekvapivo prevzal rezort práce a sociálnych vecí), po roku 2010 sa od Topolánka odstrihol – a pri všetkých týchto obratoch sa tváril hlboko konzistentne. V skutočnosti sa správal ako chladný a pružný machiavellista už oveľa skôr ako od vlaňajška. .žiť s Kalouskom
Žiadny český premiér nemal doteraz v parlamente jasnú väčšinu 118 hlasov – naposledy na tom bol tak dobre Václav Klaus v roku 1992. Ale žiadny premiér nemal vo vláde takého vyzývavého odporcu, akým je minister financií Miroslav Kalousek.
Kalousek rešpektoval premiéra Topolánka, s ktorým mal spoločný hrubozrnný chlapácky humor. Zato o premiérovi Nečasovi sa neoficiálne vyjadroval ako o „chlapčekovi generálovi". Oficiálne výroky neboli omnoho jemnejšie: pred vlaňajšími voľbami mu dal prezieravo nálepku „soft sociálny demokrat", tento rok v rozčúlenom spore o obriu zákazku na odstraňovanie ekologických škôd tvrdil, že premiér je pod vplyvom (mafiánskych) „kmotrov v ODS" ... Medzi jeho bežné podpichovanie patria výroky typu „nemôžem veriť, že by pán premiér mohol povedať takúto hlúposť".
Lenže: akokoľvek sa predseda vlády zdá decentnejší, vie seknutie odplatiť a tváriť sa pritom ako dôstojný štátnik. Keď minister Kalousek v lete vlepil pár faciek akémusi mládencovi (chlapec na neho pred parlamentom pokrikoval, že „bude visieť"), ministerský predseda prejavil starosť o „fyzické a duševné zdravie" svojho ministra. Nedávno si nápadne povzdychol, ako ho unavuje, že jeho koaliční partneri Kalousek a Bárta spolu vedú drobné vojny porovnateľné s chlapčenským „meraním pindíkov". Ale čo je hlavné: v kľúčovom spore o mnohomiliardovú ekologickú zákazku nad Kalouskom vyhral a prinútil ho celý pochybný tender odpískať.
Vláda sa pohybuje ako rozškrípaný voz plný kričiacich pasažierov, ale napodiv stále dopredu a zrozumiteľným smerom: rozpočet si drží pod kontrolou a presadzuje zásadné zákony (kompletne nový občiansky zákonník, väčšia transparentnosť verejného obstarávania). Premiér prekvapil tvrdosťou, s ktorou dotlačil k odchodu šéfa pološtátnej elektrárenskej spoločnosti ČEZ Martina Romana, ktorého kontakty na politiku sa zdali nepriestrelné a mnohonásobne istené. Vyvolal paniku medzi lobistami oznámením, že nechá preveriť marketingové a inzertné výdavky ministerstiev a štátnych podnikov.
Dokonca sa zdá, že potom ho začal neochotne rešpektovať aj Kalousek. .kde je „hlbinný Nečas"
Problém pri čítaní Petra Nečasa vzniká z toho, že niekedy sa rozhoduje tak, ako to chce predseda ODS, inokedy tak, ako to chce český premiér, ale len len zriedka spod nánosu prebleskne, ako by to chcel sám Petr Nečas.
Ako predseda ODS má pocit, že „musí" rovnomerne uspokojovať rôzne regionálne tábory. Takto nedávno zveril ministerstvo poľnohospodárstva stredočeskému šéfovi Petrovi Bendlovi (ktorý až doteraz rozumel viac luxusným hodinkám, rýchlym autám a kladnianskemu hokeju ako cukrovým kvótam). Pred štrnástimi dňami rezignoval minister priemyslu Martin Kocourek (na okraj: keď mal vysvetliť, ako sa pred niekoľkými rokmi na účte jeho matky-penzistky objavilo 16 miliónov českých korún, po niekoľkých dňoch mlčania vydal vyhlásenie, že to sú peniaze, ktoré počas rozvodu ukryl pred manželkou – a vzápätí rezignoval). Čakalo sa, že Nečas siahne po rešpektovanom ekonómovi. Lenže namiesto toho povolal juhočeského funkcionára Martina Kubu, ktorého ešte pred rokom označoval za odstrašujúci príklad mocenského cynizmu.
Ako premiér sa niekedy rozhodne v zásade správne. Takto zaskočil hráča na energetickom trhu, keď do čela regulačného úradu na vlastnú päsť vybral rozporuplnú manažérku, ktorá má však veľkú prednosť: nepatrila ani k ČEZ, ani k jeho konkurentom.
Otázka znie, kedy sa prejavuje „hlbinný Nečas". Zrejme je to vo chvíli, keď na Úrad vlády priviedol skupinu konzervatívnych katolíkov z Občianskeho inštitútu na čele s riaditeľom Romanom Jochom. Alebo keď svojím hlavným poradcom pre vedu a výskum urobil rešpektovaného bývalého rektora Masarykovej univerzity v Brne Petra Fialu (na neho si robil zálusk aj Kalousek ako na volebného lídra TOP 09 na južnej Morave, ale zdal sa mu „príliš bigotný katolík"). Alebo počas vládnej krízy na začiatku roka, keď bolo nutné rýchlo obsadiť ministerstvo vnútra po Veciach verejných a vyčistiť ho od ľudí zo súkromnej bezpečnostnej agentúry Víta Bártu: Nečasovou voľbou bol nestraník Ján Kubice, niekdajší šéf protimafiánského útvaru, evanjelik známy tým, že bol skeptický ku všetkým politikom bez rozdielu. Mimochodom, polícia odvtedy oznámila obvinenia niekoľkých politikov na čele s Bártom. .prehráme, ale zostaneme
V novembri 2011 sa momentálne zdá, že Nečasova vláda – napriek pnutiu v koalícii – vydrží celé volebné obdobie. Krajina však mieri do časov ekonomickej krízy v Európe a budúcu vládu budú takmer určite zostavovať sociálni demokrati. Premiér sa však zjavne spolieha, že senzácia minulých volieb zmizne (Veci verejné takmer isto a kúzlo TOP 09 sa pominie s odchodom ich hlavnej plagátovej tváre Karla Schwarzenberga – na odpočinok alebo na Pražský hrad), zato ODS tu bude stále.
Možno bude načas v tieni, ale na to je zo svojej dlhej a trpezlivej kariéry zvyknutý. A koniec koncov, má stále ešte len 47 rokov. Autor je redaktor Lidových novín.
Na jeseň 2011 píšu české noviny pravý opak. Petr Nečas ticho a systematicky odstavil možných oponentov v strane, predovšetkým všetkých ľudí svojho „humpoláckeho“ predchodcu Mirka Topolánka. Z koaličného spolužitia je podobne otlčený, ako faktickí šéfovia oboch zvyšných strán, ale stojí si lepšie ako oni: minister financií Miroslav Kalousek prehral viac bitiek a mozog Vecí verejných Vít Bárta z vlády vypadol a protikorupčná polícia ho obvinila z podplácania.
A posledné Nečasove kroky už vzbudili takmer znechutenie: keď sa mu ponúkla príležitosť vymeniť dvoch technokratických ministrov, dosadil za nich dvoch regionálnych funkcionárov ODS, ktorých hlavnou kvalitou je schopnosť zohnať hlasy. Nie však voličov, ale delegátov na kongresoch ODS. Nie je Nečas väčší mocenský cynik, ako si českí komentátori mysleli?
Pre českého premiéra však platí skôr staré diplomatické úslovie, ktoré sa hovorí o Rusku: nie je nikdy taký silný, ale ani taký slabý, ako sa zdá. .tri kvality
Pri Petrovi Nečasovi to zvádza k podceňovaniu pre dve veci. Po prvé je to jeho seriózny zovňajšok i životopis: katolík z východomoravského Rožnova pod Radhoštěm, s manželkou (ktorá sa dôsledne stráni médií, za celé roky poskytla jediný rozhovor) majú štyri deti. A po druhé ide o epizódu z roku 1997: vtedy tridsaťtriročný Nečas sa mal stať ministrom vnútra namiesto disidenta Jána Rumla, ale po dlhej príprave v poslednej chvíli z rodinných dôvodov odriekol. V narážke na jeho patetický výrok, že sa vo funkcii „udělá nebo oddělá", spisovateľ a diplomat Jiří Gruša utrúsil vetu, ktorá sa s Nečasom tiahla dlho: „Bohužel se podělal."
Jeho druhá šanca prišla vzápätí, keď sa ODS rozdelila pre finančný škandál. Petr Nečas zostal v okruhu okolo padlého premiéra Václava Klausa. Vtedy vynikli jeho dve nepopierateľné kvality – lojalita a usilovnosť. Vypracoval sa na armádneho experta, zlepšil svoju angličtinu a zdalo sa, že istým idealizmom sa vymyká z „pretoriánskej gardy" politických cynikov okolo Klausa (vtedajší podpredseda Miroslav Macek, neskorší šéf vnútra Ivan Langer, dnešní hradní úradníci Petr Hájek a Ladislav Jakl).
Až zo spätného pohľadu je nápadná tretia Nečasova vlastnosť: v rokoch 1998 až 2002 hájil mocenský pakt medzi Klausovou ODS a Zemanovou ČSSD, potom bol nezmieriteľným odporcom stredoľavej vlády sociálnodemokratického premiéra Špidlu, po voľbách 2006 bol Topolánkovým verným mužom č. 2 (v jeho vláde prekvapivo prevzal rezort práce a sociálnych vecí), po roku 2010 sa od Topolánka odstrihol – a pri všetkých týchto obratoch sa tváril hlboko konzistentne. V skutočnosti sa správal ako chladný a pružný machiavellista už oveľa skôr ako od vlaňajška. .žiť s Kalouskom
Žiadny český premiér nemal doteraz v parlamente jasnú väčšinu 118 hlasov – naposledy na tom bol tak dobre Václav Klaus v roku 1992. Ale žiadny premiér nemal vo vláde takého vyzývavého odporcu, akým je minister financií Miroslav Kalousek.
Kalousek rešpektoval premiéra Topolánka, s ktorým mal spoločný hrubozrnný chlapácky humor. Zato o premiérovi Nečasovi sa neoficiálne vyjadroval ako o „chlapčekovi generálovi". Oficiálne výroky neboli omnoho jemnejšie: pred vlaňajšími voľbami mu dal prezieravo nálepku „soft sociálny demokrat", tento rok v rozčúlenom spore o obriu zákazku na odstraňovanie ekologických škôd tvrdil, že premiér je pod vplyvom (mafiánskych) „kmotrov v ODS" ... Medzi jeho bežné podpichovanie patria výroky typu „nemôžem veriť, že by pán premiér mohol povedať takúto hlúposť".
Lenže: akokoľvek sa predseda vlády zdá decentnejší, vie seknutie odplatiť a tváriť sa pritom ako dôstojný štátnik. Keď minister Kalousek v lete vlepil pár faciek akémusi mládencovi (chlapec na neho pred parlamentom pokrikoval, že „bude visieť"), ministerský predseda prejavil starosť o „fyzické a duševné zdravie" svojho ministra. Nedávno si nápadne povzdychol, ako ho unavuje, že jeho koaliční partneri Kalousek a Bárta spolu vedú drobné vojny porovnateľné s chlapčenským „meraním pindíkov". Ale čo je hlavné: v kľúčovom spore o mnohomiliardovú ekologickú zákazku nad Kalouskom vyhral a prinútil ho celý pochybný tender odpískať.
Vláda sa pohybuje ako rozškrípaný voz plný kričiacich pasažierov, ale napodiv stále dopredu a zrozumiteľným smerom: rozpočet si drží pod kontrolou a presadzuje zásadné zákony (kompletne nový občiansky zákonník, väčšia transparentnosť verejného obstarávania). Premiér prekvapil tvrdosťou, s ktorou dotlačil k odchodu šéfa pološtátnej elektrárenskej spoločnosti ČEZ Martina Romana, ktorého kontakty na politiku sa zdali nepriestrelné a mnohonásobne istené. Vyvolal paniku medzi lobistami oznámením, že nechá preveriť marketingové a inzertné výdavky ministerstiev a štátnych podnikov.
Dokonca sa zdá, že potom ho začal neochotne rešpektovať aj Kalousek. .kde je „hlbinný Nečas"
Problém pri čítaní Petra Nečasa vzniká z toho, že niekedy sa rozhoduje tak, ako to chce predseda ODS, inokedy tak, ako to chce český premiér, ale len len zriedka spod nánosu prebleskne, ako by to chcel sám Petr Nečas.
Ako predseda ODS má pocit, že „musí" rovnomerne uspokojovať rôzne regionálne tábory. Takto nedávno zveril ministerstvo poľnohospodárstva stredočeskému šéfovi Petrovi Bendlovi (ktorý až doteraz rozumel viac luxusným hodinkám, rýchlym autám a kladnianskemu hokeju ako cukrovým kvótam). Pred štrnástimi dňami rezignoval minister priemyslu Martin Kocourek (na okraj: keď mal vysvetliť, ako sa pred niekoľkými rokmi na účte jeho matky-penzistky objavilo 16 miliónov českých korún, po niekoľkých dňoch mlčania vydal vyhlásenie, že to sú peniaze, ktoré počas rozvodu ukryl pred manželkou – a vzápätí rezignoval). Čakalo sa, že Nečas siahne po rešpektovanom ekonómovi. Lenže namiesto toho povolal juhočeského funkcionára Martina Kubu, ktorého ešte pred rokom označoval za odstrašujúci príklad mocenského cynizmu.
Ako premiér sa niekedy rozhodne v zásade správne. Takto zaskočil hráča na energetickom trhu, keď do čela regulačného úradu na vlastnú päsť vybral rozporuplnú manažérku, ktorá má však veľkú prednosť: nepatrila ani k ČEZ, ani k jeho konkurentom.
Otázka znie, kedy sa prejavuje „hlbinný Nečas". Zrejme je to vo chvíli, keď na Úrad vlády priviedol skupinu konzervatívnych katolíkov z Občianskeho inštitútu na čele s riaditeľom Romanom Jochom. Alebo keď svojím hlavným poradcom pre vedu a výskum urobil rešpektovaného bývalého rektora Masarykovej univerzity v Brne Petra Fialu (na neho si robil zálusk aj Kalousek ako na volebného lídra TOP 09 na južnej Morave, ale zdal sa mu „príliš bigotný katolík"). Alebo počas vládnej krízy na začiatku roka, keď bolo nutné rýchlo obsadiť ministerstvo vnútra po Veciach verejných a vyčistiť ho od ľudí zo súkromnej bezpečnostnej agentúry Víta Bártu: Nečasovou voľbou bol nestraník Ján Kubice, niekdajší šéf protimafiánského útvaru, evanjelik známy tým, že bol skeptický ku všetkým politikom bez rozdielu. Mimochodom, polícia odvtedy oznámila obvinenia niekoľkých politikov na čele s Bártom. .prehráme, ale zostaneme
V novembri 2011 sa momentálne zdá, že Nečasova vláda – napriek pnutiu v koalícii – vydrží celé volebné obdobie. Krajina však mieri do časov ekonomickej krízy v Európe a budúcu vládu budú takmer určite zostavovať sociálni demokrati. Premiér sa však zjavne spolieha, že senzácia minulých volieb zmizne (Veci verejné takmer isto a kúzlo TOP 09 sa pominie s odchodom ich hlavnej plagátovej tváre Karla Schwarzenberga – na odpočinok alebo na Pražský hrad), zato ODS tu bude stále.
Možno bude načas v tieni, ale na to je zo svojej dlhej a trpezlivej kariéry zvyknutý. A koniec koncov, má stále ešte len 47 rokov. Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.