Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Účastníci slávnosti

.peter Schutz .časopis

To, či bol 17. november totálne zneužitý na stranícku kampaň, alebo v ceremónii bol aj úprimnejší obsah, je vec pohľadu a vkusu. Isté je, že účastníci slávnosti – paradoxne a príznačne zároveň – sa od komunistických pohlavárov roka 1989 v istom ohľade ničím neodlišovali.

Presne tak ako Husák, Jakeš a spol. až po 17. november nevnímali, že nadchádza koniec celej éry, tak nedochádza ani tým, ktorí samých seba v SND oslavovali ako dedičov a nosičov zmeny, že sú v podobnej situácii. Nie totožnej, zvrhnutie im nehrozí. Prinajhoršom prehrajú v marci voľby. Dvadsaťdva rokov „po“ sa však opäť napĺňa oblúk, ktorým sa uzaviera jedna dejinná epocha. Skutočnosť, že naši jubilanti to nevidia, je riziko pre budúcnosť. Samozrejme, že medzi pádom sovietskeho impéria a pádom rastového modelu na dlh, k budovaniu ktorého sme sa pred 22 rokmi pridali, je neprípustné dávať znamienko rovnosti. Komunizmus, respektíve „reálny socializmus“, mal v r. 1989 lepšiu alternatívu. Sloboda, demokracia a kapitalizmus nemajú. Alebo, teda, nebola zatiaľ objavená. Podobnosť je iba v tom, že tak ako vtedy sovietska ríša, aj sociálny štát Európy sa teraz rozpadá hnilobou. Na konci s dychom, povedal by Jean Luc Godard. Prechod do nového sveta nie je voľbou, ale nutnosťou, čo diktujú sily, ktoré Slovensko nedokáže ovplyvniť. Môže byť síce pozvoľnejší, ale nemusí. Súčasne to môže byť taký hlboký zlom, že dosahom na životy bude porovnateľný so samotným 17. novembrom. Iste, ďalší červený sviatok v kalendári z toho zrejme nebude. Fakt je ten, že oba scenáre pre eurozónu – federácia alebo rozpad – sú v dôsledkoch plne porovnateľné s delením Československa. Otázka, ako sú slovenskí politici pripravení na jedno či druhé, je fundamentálna. A najsmutnejšie nie sú odpovede, ale to, že nemajú žiadne. Len bombastické floskuly o našich skúsenostiach, ktorými teraz Západu pomôžeme (Dzurinda). Niet odpovedí na nič. Ani na najhrozivejší rozdiel oproti situácii spred dvoch desaťročí, ktorým je opačný vektor narušenia mocenskej rovnováhy. Kým vtedy sa preklopila – a zdalo sa, že definitívne – v prospech Západu, NATO, slobody a kapitalizmu, dnešok je v znamení oslabovania západného spoločenstva. Bezpečnostného, hospodárskeho, politického, kultúrneho aj jeho príťažlivosti v zmysle „soft power“. So všetkými konzekvenciami, ktoré z toho plynú. Politickú triedu netrápi ani rozklad legitimity, hoci kríza dlhov a kríza dôvery v demokraticky zvolené reprezentácie sú spojené nádoby. Ich neschopnosť riešiť problémy, stavovské sebectvo, prepojenosť s biznisom a korporáciami je nástupiskom antisystémových hnutí, ktorých cieľom – otvorene artikulovaným či zakrytým – je likvidácia presne toho spoločenského usporiadania, ku ktorému sa hlásia oslavou 17. novembra. Výročie upozorňuje, že ponovembrová demokracia nemusí byť stabilnejšia, než bola prvorepubliková ČSR, ktorej súmrak tiež predznamenali zlyhania politikov a medzinárodná konštelácia. Nejde o zrkadlový obraz, riziká sú inej povahy. Ten 17. november však dnes nemá aktuálnejšie posolstvo než konať tak, aby neboli ohrozené výdobytky, ktoré sa 22 rokov zdajú samozrejmými. Nie sú. Počnúc korupciou, Harabinom a končiac hocičím je na zápas s vládnucimi pomermi nekonečný priestor. Len sa nesmie strácať zo zreteľa, že ak život v slobode zjavuje problémy v spoločnosti vyhraneným spôsobom – ba až tak, že občas sa chce z toho zvracať – tak to nie je jeho chyba, ale prednosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite