Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri recenzie

.časopis .ostatné

KNIHA Ever Land: Happy Home – zápisky z nepálskeho sirotinca (PDCS, 2011)
„Nepálci sú milí a priateľskí ľudia, bolo by fajn, keby to vydarené potomstvo nenechávali na ulici. Nebol by Happy Home a my s Vladkom by sme si museli hľadať iný program. A vlastne, ak by takí rodičia neboli aj u nás, nebol by v našej rodine ani Vladko." Dlhší citát obsahuje všetko dôležité. Nepál je Nepál, Happy Home je ten sirotinec, o ktorom vo svojich stĺpčekoch často píše Dorotka Nvotová, Vladko je autorov (adoptovaný) synovec. Už stačí len odhaliť autora: za pseudonym Ever Land (ktorý má v knihe dôležité miesto) sa ukryl sudca špecializovaného súdu Ján Hrubala. Ľahučko, denníkovým spôsobom, neliterárne priamo a často veľmi vtipne napísaná knižka o desaťdňovom Janovom a Vladkovom pobyte v nepálskom sirotinci je „kniha-akcia". Je to autentický opis vzťahu dospelého muža a 14-ročného adoptovaného chlapca, je to cesta k deťom, ktoré zakladateľ sirotinca Bishwa a jeho kolegovia našli na uliciach a s obrovskou láskou sa – spolu s Dorotkou – o ne starajú a je to nástroj, ako aspoň trochu týmto deťom pomôcť. Im totiž pôjdu peniaze, ktoré za túto knižku zaplatíte. Ak by ste od sudcu čakali nudné opisy svedkov a miesta činu, budete sklamaní: Jano „Ever Land" Hrubala píše šťavnato a pútavo. Takže nakoniec nezískajú iba deti v Nepále, ale aj čitatelia.
.jk KNIHA Farby strachu – antológia slovenského hororu (Artis Omnis, 2011)
Tušiac či netušiac, František Švantner, Dušan Mitana, Juraj Toman, Michal Hvorecký, Dušan D. Fabian, Jozef Girovský, Peter Uličný, Pavol Rankov, Martin Vlachinský, Juraj Červenák, Balla, Alexandra Pavelková, Jozef Karika, Lucia Droppová, Tomáš Straňák, Peter Getting, Michal Jedinák, Marek Vadas, Tomáš Horváth a Michal Spáda napísali minimálne jednu hororovú poviedku. Niektorí zaiste viac, a iní by azda aj s tou jednou mali problém, ale to je v zásade jedno, lebo Farby strachu sú žánrovou hororovou antológiou, a to znamená, že poviedky v nej by mali byť hororovými. A veľmi pravdepodobne aj sú, pričom, a to slúži zostavovateľom ku cti, pokrývajú veľmi široké subžánrové spektrum. Od temných psychologizujúcich príbehov tematizujúcich duševné premeny hrdinov po priamočiarejšie akčno-ľakačkové duchárčiny. Jednotiacou líniou antológie sú niekedy viac, inokedy menej naplnené literárne ambície, a to je na Farbách strachu vôbec to najlepšie. Čitateľ, prahnúci po slovenskom horore, v nej totiž nenarazí na texty, ktoré by nerešpektovali aspoň tie základné formálne kvalitatívne kritériá. Gramatika, štylistika a tak. To ostané je niekedy pôžitok, inokedy trápenie, ale aspoň to neuráža. Farby strachu sú dobrou literárnou mapou slovenského hororu, predovšetkým preto, že sa v nich spája autorské spektrum reprezentujúce celú šírku literárneho trhu. Sú tu klasici, reprezentanti nového mainstreamu, spisovatelia – umelci, aj z nadšenci, ktorí vedia písať. Jedinou rezervou inak reprezentatívneho prehľadu je, že jeho nezanedbateľnú časť tvoria poviedky publikované už kdesi inde.
.juraj Malíček DIVADLO Oleg ŽIUGŽDA: POTKANIAR (Bábkové divadlo Košice)
Prvá hra pre dospelého diváka (prístupná od 12 rokov) má tri významové roviny: Okrem starej nemeckej ľudovej legendy, podľa ktorej 26. júna 1284 zmizlo z mesta Hameln 130 detí a pretransformovania veršov poetky Maríny Cvetajevovej, jednej z najznámejších obetí stalinizmu, realizátori na čele so scenáristom a režisérom Olegom Žiugždom z Bieloruska, scénografom Valerijom Račkovským a s hudbou Pavla Kondruseviča vložili do hry rovinu súčasnú. Tá je posolstvom o tom, že ani v akomkoľvek zhone a starostiach by ľudia nemali odhodiť duchovno. Zamyslenie a postátie pri kráse (v tomto prípade pri hudbe) ľudí obmäkčí a dokáže vyriešiť i spory a tenzie. Cvetajevovej poéma zvýraznenie tohto rozporu dosiahla silnou emocionalitou a hyberbolizáciou, čo vnieslo do príbehu napätie, ale aj zamyslenie sa nad potrebou umenia. Lebo tam, kde ho niet, „miznú“ ľudia. Aj tu deti utekajú za potkaniarovou melódiou flauty, hoci toto je len jedna z verzií vysvetlenia udalosti v legende. V košickej inscenácii osobitne zaujmú bábky (najmä potkany) i kostýmy a výkon piatich hercov (zvlášť Eriky Molnárovej a Miroslava Kolbašského, ktorý je aj asistentom réžie). Zložitosť kompozície a textu vyvážila vo všetkých smeroch zaujímavá scéna. Dramaturg Ivan Sogel siahol po náročnom titule a divadlo po už osvedčenom inscenačnom tíme z Bieloruska, keď vlani pod jeho vedením získalo Grand prix na súťaži v Užhorode za Filipka a Ježibabu.
.gabriela Rakúsová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite