Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Videl som umierať mesto

.časopis .fotografia

Súčasťou Mesiaca fotografie je aj výstava a rovnomenná kniha vydavateľstva Slovart Bratislava moja. Ich výnimočnosť spočíva aj v tom, že až na malé výnimky ide o doteraz nepublikované a nevystavované fotografie Karola Kállaya.

.fotografie pochádzajú z rokov 1944 – 64. Prečo ste z nich urobili knihu až teraz?
Skôr mi to ani nenapadlo, ustavične som bol zaangažovaný do iných kníh. Išiel som z jednej do druhej – a ty sám vieš, koľko je s tým práce. Zvláštne je, že 99 percent z tých fotografií som nikdy nevidel. Nikdy neboli zväčšené. .ale tušili ste, že máte v archíve silný materiál, nie?
To iste áno. Veľa vecí sa však stratilo. Keď zavreli v roku 1949 môjho brata v Žingoriáde, tak mi pri domovej prehliadke vzali celý archív. Naraz ti ostanú v pamäti isté veci, ktoré už nie sú. Jediná fotografie zo Židovne v knihe je taký starší pán s dieťaťom – je to jediné políčko filmu, ktoré k tejto téme mám. A ani to presne neviem, kde vzniklo. .ukradnuté negatívy vám potom vrátili?
Nedá sa hovoriť o ukradnutí. Zabavila ich Štátna bezpečnosť  pri domovej prehliadke, keď otec dostal infarkt. Vtedy vypočúvali každého, kto bol v Račkovej doline v roku 1949 v čase, keď sa tam Žingor ukrýval v dajakej chatke. Môj brat tam bol zhodou okolností na rybačke. Cez vojnu tu vôbec nebol. Študoval vo Švajčiarsku a ani nevedel, kto je Žingor. Oni však zavreli všetkých podľa knihy návštev. Potom ich po rokoch pustili a povedali iba pardon. Vzali nám všetko, čo sme mali cenné: šperky matke, hodinky, v akcii B nás potom vyhodili z bytu. Vzali mi aj fotoaparáty a negatívy v škatuli. Dostal som ich späť rozhádzané, poškodené, musel som ich retušovať. Najmä z doby 1945-48 mi veľa záberov zmizlo.  .ako vôbec vznikol nápad urobiť túto knihu?
Možno pred dvoma, tromi rokmi sme sedeli s rodinou tu u mňa a ja som spomínal, že by bolo fajn urobiť knihu Mária Terézia, moja cisárovná. Syn Karol mi naraz hovorí: urob niečo z tých tvojich starých vecí z Bratislavy. Začal som teda prezerať bohatý archív. Rástlo mi to pod rukami, až som naskenoval okolo tritisíc záberov. V najužšom výbere ostalo päťsto fotografií, z nich sa dostala do knihy polovica. A napadlo mi, že kedysi som si ako študent robil poznámky. Našiel som všelijaké doložené papieriky, kde som si zapisoval. Texty v knihe sú teda autentické. .vaše fotografie zaznamenávajú nearanžované okamihy života jednoduchých ľudí, čo bolo v tom čase u nás čosi výnimočné. Boli ste vtedy inšpirovaný svetovými trendmi?
A odkiaľ? Tu nič nebolo. Časopis Kamera z tej doby bol silno piktoriálny, moderná fotografia začínala s Margaret Bourke Whiteovou. Ona mala, myslím, dokonca prvú obálku časopisu Life. Ale to sa tu nedalo vidieť. Moja mamička odoberala nemecký módny časopis Die Dame. To sa mi páčilo. Myslím, že v jednom čísle bol profil Alfreda Eisenstaedta. V roku 1948 sa mi dostal do ruky český časopis Zdroj zábavy a poučení, tam mal fotografie aj Jan Lukas. Ale mnohé veci som vnímal iba intuitívne. Rád som sa túlal uličkami mesta a fotil som si. Mne aj trošičku vyčítal náš vedúci, ujo Halaša, že sa odpájam od spoločných klubových vychádzok turistov aj fotografov. Nebehaj furt kdesi inde, vravel mi. Ale ja keď som niečo zbadal, musel som odbehnúť. Mám z tej doby jednu veľmi milú fotografiu, je dokonca aj v galérii v zahraničí,  ako sa dve kačičky súčasne ponorili pod hladinu potoka. .mali ste možnosť s ľuďmi, ktorých ste fotografovali, aj hovoriť?
Niekedy áno. Za tie roky som zistil, že je omnoho bezpečnejšie a lepšie fotografovať ľudí zblízka ako z diaľky, kde, ak ťa zbadajú, možno začnú hádzať na teba kamene alebo paradajky. To sa mi overilo aj v New Yorku. Som k tým druhým vždy slušný. A keď som k nim blízko, aj ich oslovím, rozprávam sa s nimi. A vždy poviem, že som fotograf. Nevyhýbam sa nijakému rozhovoru, práve naopak – pokiaľ je to len trochu možné, rád počúvam. .v knihe sú aj zábery sklára, ktorý chodí s drevenou nošou. Postavička, akú dnes už neuvidíme.
Mám z toho zápisky. Ten ujko si ma nevšímal, išiel ďalej, zahol doľava. Keď som prišiel na roh Vydrice, už som ho nevidel. Počul som v dome nejaké hlasy. Hovorím si tak poeticky: možno tam býval, možno to vôbec nebol človek, možno zmizol. .vtedy ste si vyvolali filmy, urobili kontakty a čo bolo ďalej?
Ďalej nič, ležalo to v mojom archíve. Desaťročia. Mal som radosť, že to mám. .nemali ste ambíciu to niekde vystaviť alebo publikovať?
Nebolo kde. Bol som príliš  v kolotoči. Skončil som vtedy ekonómiu, otec ma nahovoril aj na štúdium práva. Chcel som byť režisérom filmu. A medzitým som stále fotografoval. .z tých fotografií na mňa na jednej strane „vanie“ vitalita ľudí, na druhej smútok zo spustnutého mesta.
Už mi vraveli, že som príliš clivý. Nie je to prvýkrát. Aj New York som tak urobil. Ja za to nemôžem, vravím, tak sa kukám. Keď ideš po dedine, ako je Liptovská Teplička, tiež nevidíš mnoho veselých, pokiaľ sa ti práve nesmejú. A keď sa rozprávaš so staršími ľuďmi, tiež nie sú práve veselí. Pohoda je skôr v drobnostiach, že každý jeden druhého pozná. Isteže, keď idú po bratislavskom Starom Meste dve malé deti, držiac sa za ruku, tak vyzerajú osamelé. .ako z odstupu vidíte dvadsať rokov povojnovej Bratislavy?
Sú to fragmenty príbehu. Zima 1947 – 48 je autentická, vo februári bol prevrat, ktorý je predelom knihy. Namiesto starej Bratislavy a Podhradia sú to Prvé máje a nie príliš veselé veselice. Vôbec neviem, z akého domu som nafotil cintorín pri Račianskom mýte, ktorý potom padol za obeť výstavbe. Áno, potom som si odrazu uvedomil, že vzniká akoby iný typ ľudí, iný typ vzťahov. A písal som si, že zomiera mesto. To sa netýka iba Bratislavy. Na konci knihy sú iné deti ako na jej začiatku. Títo „noví ľudia“ už nevedia, o čo ide. Susedia v paneláku sa nepoznajú. Pozerajú sa na seba zmätene cez balkón. .prečo ste knihu ukončili rokom 1964?
Už som potom v Bratislave nič nefotil. Robil som reportáže pre Geo a najmä som fotografoval módu. Dostal som trvalú zmluvu s módnym časopisom Saison v Berlíne. A robil som knihy o Ríme, Mexiku, Los Angeles. V Bratislave som bol stále na telefóne. Tešili ma chvíle s rodinou. Na mesto som vôbec nemal čas, ani sa tam ísť čo len prejsť. .ako ste to mysleli, keď ste mi nedávno povedali, že dnes by ste to už nenafotili?
Žartom som ti hovoril, že keď vidím niektoré fotografie – a robil som ich veľmi mladý –, tak si v duchu pomyslím, že dnes by som to možno nevedel. Možno by som to nevidel. .z tých fotografií je zrejmé, že ste boli na dotyk ľuďom, bola to aj éra začiatkov agentúry Magnum. Prečo ste od tejto fotografie „ušli“ k móde?
Lebo sa tým nedalo uživiť. Čo tu bolo? Časopisy ako Svet socializmu alebo Život. Ani knihami sa nedalo živiť, to sa dalo výlučne módou. .tušili ste vtedy, že to jedného dňa môže byť cenný historický dokument?
Nikdy. Zodpovedne poviem, že nebyť toho, že ma prehovoril syn, nikdy táto kniha nevznikne. .ako ľudia vtedy reagovali na človeka s fotoaparátom?
Niektorí sa pýtali, pre koho fotím. Pre seba, povedal som. A dodal som, že sa usilujem vidieť to, čo nevidia iní. .búranie synagógy kvôli stavbe mostu ste fotografovali?
Nie, to už som bol niekde preč. Pamätám si iba, že keď som sa vrátil, už bol most postavený a Podhradie zbúrané. .ako sa vám Bratislava páči dnes?
Nie som smerodajný, málo chodím do mesta. Vždy sa cítim v Starom Meste dobre. Nie však v Auparku alebo v Eurovei, tam mám dojem, že som možno v Mníchove alebo v ktoromkoľvek inom meste. Karol Kállay/
Narodil sa v roku 1926 v Čadci. Začal fotografovať v roku 1940 aparátom Rolleiflex. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú a Univerzitu J. A. Komenského v Bratislave. Od roku 1950 pracuje ako fotograf v slobodnom povolaní, cestuje po celom svete. Okrem domácich začína pracovať pre prestížne zahraničné magazíny (Saison a Sibylle v Berlíne, Jardin des Modes v Paríži, GEO v Hamburgu, Spiegel, Stern, Focus, Merian). V roku 1993 sa stáva členom agentúry Bilderberg. Za svoje knihy a fotografie získal mnohé ocenenia, mal desiatky výstav doma aj v zahraničí. Jeho najnovším projektom je výstava a publikácia Bratislava moja (Slovart, 2011).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite