Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Bola nedeľa ráno a v bavorskom Pasove panovala krásna jeseň. Bol som odpočinutý a mal som dobrú náladu, aká napokon zodpovedala aj slnečnému počasiu, ktoré vôbec nepripomínalo, že je začiatok novembra.

Pasov bol nádherný, ako vie byť. K neuveriteľnej polohe takmer ostrova pri sútoku dvoch už mohutných riek Moravy a Innu sa tu pripája takmer neporušená nádhera barokových domov, honosných palácov a nad tým všetkým Katedrála svätého Štefana, áno, toho legendárneho kráľa Uhier. Maďari sem, koniec koncov, po Dunaji cestujú stále.
Na kopci za Dunajom ešte mohutný hrad a nad Innom zase kláštor. Všetko je tu v akejsi nebeskej rovnováhe, akoby aj nie, veď Pasov bol predovšetkým cirkevné mesto. Bol metropolou biskupského kniežatstva, ktorého svetská moc síce zasahovala len  desiatky kilometrov ďaleko, ale duchovná kedysi až do Maďarska, a tak bol Pasov najväčším biskupstvom Svätej ríše rímskej.
Bola nedeľa ráno a väčšina ľudí, ktorí sa spolu so mnou zišli pri nádraží v Pasove, mala trochu opicu a kruhy pod očami. Je totiž milou tradíciou česko-nemeckého diskusného fóra, že tie skutočne podstatné názory si účastníci vymieňajú až pri záverečnom sobotnom večere, ktorý sprevádza väčšinou nejaká dôstojná recepcia. Bolo to tak aj tentoraz, finančná kríza eurozóny zatiaľ do ro zpočtu tohto vrcholného česko-nemeckého stretnutia neprehovorila, a tak sálou radnice v Pasove prúdilo víno a jedlonosiči jedným veľkým prúdom. Ja som tentoraz odišiel skôr ako mnohí ostatní. Dôvodom bola nielen prítomnosť krásky, s ktorou som sa mal pôvodne deliť o dvojlôžkovú izbu, ale pred niekoľkými týždňami som dal prednosť kráske inej, ktorú som však pre istotu nechal doma. Ale okrem toho mi to pripadalo, že sa na rozdiel od minulých rokov Nemci a Česi  nemajú veľmi o čom baviť. Pretože napríklad v európskej politike sú to celkom iné planéty, také iné, že sú možné len oddelené monológy, nie dialógy. Áno, samozrejme, že sa človek mohol opiť s nejakou mladou česko-nemeckou aktivistkou, ale sú niekedy také večery, že sa človeku do toho nechce. Asi starnem.
Vďaka múdrosti staroby ma však nebolela hlava a ani neťažilo svedomie, a tak som mohol svieži obdivovať krásny historický motoráčik, ktorý pre nás na pasovské nádražie prišiel. Bol to vlastne taký autobus na koľajniciach, asi z roku 1960, rekonštruovaný s láskou a nemeckou starostlivosťou, a výsledok bol naozaj úchvatný. Šli sme kúsok proti prúdu Dunaja, do malého, šestnásťtisícového mesta Vilshofen na sútoku Dunaja a ďalších štyroch menších riek. Pri nádraží na nás čakal objednaný miestny patriot, ktorý nás uvítal vetou: „Vitajte vo Vilshofene, najkrajšom meste na svete.“ Potom si však uvedomil, že hovorí k ľuďom, z ktorých mnohí sú z Prahy, a hneď dodal, že Praha je istotne krajšia, ale pre neho, tunajšieho rodáka, je Vilshofen, samozrejme, tím najkrajším mestom. V priebehu nasledujúcich dvoch hodín nás zasypal lavínou miestnych historiek, od veľkých požiarov v stredoveku cez naťahovanie medzi Pasovom a Bavorskom o toto strategické kupecké mesto až po rozstrieľanie kupoly tunajšej „mestskej veže“ na konci druhej svetovej vojny. Taktne pritom priznal, že na začiatku mája z tej veže na Američanov strieľali niekoľkí miestni náckovia, čo však potom zatienil opis prehnitých trámov, ktoré po rokoch museli , vzhľadom na strechu, deravú ako sito, vymeniť.
Mesto, to bola vlastne jedna ulica zvaná námestie, na ktorú sa zbiehali uzučké uličky od prístavu, spolu s remeselníkmi hlavného zdroja obživy dunajského mesta. Pri prístave bola „lodiarska štvrť“, ako hovoril sprievodca, „plná krčiem“, ale ja myslím, že aj podnikov iného druhu. Inak barokové domy, zopár kostolov, kláštor na kopci nad mestom, fontána, jednoducho, taká zastávka výletných lodí pri ceste po Dunaji na časť víkendového popoludnia.
Aj tak je Vilfshofen pre Čechov zásadným mestom. Práve tu v Bavorsku sa totiž zrodila sláva „pilsneru“, plzeňského piva, ktoré pritom nie je vlastne skoro nič iné než pivo bavorské. V Plzni ho prvý raz vyrobil vilfshofenský pivovarník Josef Groll, ktorý má dnes na tunajšom námestí malú pamätnú tabuľu. „V Plzni to nechceli dlho priznať, ale už aj tam teraz Grolla oslavujú,“ povedal náš sprievodca a českí znalci prisvedčili. Žijeme v dobrej dobe, dobrej dobe tej našej Strednej Európy, zišlo mi na um. Kiež trvá dlho, aspoň toľko ako sláva plzenského piva Vilshofenu. Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite