Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smútok za Magorom

.časopis

Dňa 10. novembra 2011 zomrel Ivan Martin Jirous, zvaný Magor. Veľký básnik, múdry a slobodný človek. Československý underground prišiel o svojho otca.

S Magorom som sa – podobne ako mnoho ďalších ľudí, pohybujúcich sa na okraji undergroundovej komunity – prvýkrát stretol ako s autorom Zprávy o třetím českém hudebním obrození. Tento zásadný text vznikol v roku 1975. Do sivočierneho normalizačného sveta „dobrých komunistov“ a „taktických kompromisov“ zasvietilo čisté svetlo: „Je lepší nehrát vůbec, než hrát hudbu, ktorá nepramení z hudebníkova vlastního přesvědčení. Je lepší nehrát vůbec, než hrát to, co si přeje establišment,“ písal Magor a aby bolo jasno, tak ešte dodal: „A i takhle je to řečeno přespříliš mírně. Není to lepší, je to nutné.“
Ivan M. Jirous, vyštudovaný kunsthistorik, talentovaný básnik a „umelecký vedúci“ skupiny Plastic People of the Universe mal už vtedy za sebou prvý pobyt vo väzení. Oficiálnym dôvodom bolo výtržníctvo: Magor sa v pražskom hostinci U Plavců pohádal so starším pánom, z ktorého sa vykľul eštébák vo výslužbe a následne zjedol kus novín Rudé právo, pričom všetko uzavrel legendárnou vetou: „A takhle jednou sežereme bolševiky“. Magor, neúnavný organizátor koncertov a festivalov „druhé kultury“, signatár Charty 77, si vo väzení posedel ešte trikrát – spolu viac než osem rokov. Poslednýkrát bol z väzenia prepustený 25. novembra 1989.
Druhé stretnutie s Magorom bolo cez jeho básne v zbierke Magorova labutí píseň, ktorú mi ktosi požičal prepísanú na písacom stroji. Básne, ktoré vznikli vo valdickej väznici, majú v sebe jemnú krásu, ostrú, znepokojujúcu pravdivosť a sú plné pokornej zbožnosti: „Služební psi na dvoře vyjí / a Radim slaví eucharistii. / Slova písně Ó svatý Michaeli / linou se z cely. / Kalich je lžíce a hostie jsou z veky. / Pán Bůh je s námi po všechny věky.“
Neskôr som Magora spoznal osobne. Počul som ho recitovať Seifertove básne (mal fenomenálnu pamäť), bol som svedkom jeho priateľského rozhovoru s Václavom Havlom v bekstejdži Pohody, pri ktorom starí priatelia vyprázdnili fľašu borovičky, videl som však aj Magora agresívneho, Magora, ktorý sa pred ľuďmi vyzlieka...
Ale Magor bol najmä človek slobody a radosti. „Zoufalství je hřích,“ povedal nám pri jednom z mnohých pivných rozhovorov. Magor zomrel a odišiel k Bohu, ktorého meno vyslovoval pokorne a potichu. Myslím, že Boh bude mať z neho radosť. Mne je za Magorom smutno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite