Mena ako väzenie

To, že do zoznamu premiérov, ktorí padli za obeť dlhovej krízy, pribudol zatiaľ „najzvučnejší“ – Silvio Berlusconi –  je už len epizóda na tejto ceste. Náklady na taliansky dlh mohli v piatok klesnúť z rekordných úrovní, aj spevniť kurz eura, či dokonca akciových indexov. Čo sa udeje na trhoch v stredu, o týždeň a o tri, však už nie je v moci akejkoľvek vlády. Také reformy, ktoré by odvrátili hrozbu najväčšieho bankrotu v dejinách ľudstva,  totiž neexistujú. A hrozba stačí. Jednoducho preto, lebo džin  paniky, že tretí najväčší „suverénny“ dlžník sveta padne, sa už do fľaše nedá vrátiť.
Je pravda, že Taliansko nie je Grécko (ani Portugalsko), čo sa týka hospodárskeho výkonu. Ale aj keď vyrovná rozpočet do r. 2013, čo je cieľ, obrovitý štátny dlh 120 percent HDP sa akurát prestane zvyšovať. Iba v r. 2012 si pritom Taliani musia požičať 300 miliárd, čo je takmer celý štátny dlh Grécka ... Na to by euroval s „pákou“ aj stačil – keby nemal aj iné „povinnosti“. Nestačí však na vedomie, že proti zrúteniu štátu s dlhom  v objeme 1 900 miliárd eur celá Európa nič nezmôže. Aj „pákovaný“ euroval – ktorého budovanie práve zlyháva – je kalibrovaný „iba“ na predídenie talianskeho bankrotu, nie na jeho dôsledky, keby sa spustil...
Kombinácia valov a „austerity“ plánov pritom ignoruje kľúčové nástrahy. Po prvé, politicko-sociálnu priechodnosť úsporných balíčkov, ktorá je na hrane. Po druhé to,  že škrty a zvýšenie výkonu ekonomík (na celom juhu) sa, zvlášť v nastupujúcej recesii (spomalení rastu) vzájomne vylučujú. Gréckych mínus 8 percent HDP „rastu“ hovorí jasnou rečou...
Je to diabolský kruh. Keby Taliansko nemalo euro, zo svojho dlhu by mohlo  „vyrásť“ (slabšia mena ako v Nemecku), alebo ho udržiavalo podobne ako ešte väčší Japonsko, keďže sa do značnej miery financuje tiež z domácich zdrojov. Ako súčasť menovej únie ho ničia poryvy v Grécku či dokonca „záchranné“ summity. Tie  najprv vytvorili očakávania federalizácie dlhov, ktoré však nevedia uspokojiť, čím však iba generujú ďalšiu požadovačnosť trhov po „riešeniach“. Kým Grécko, Portugalsko nesmú do bankrotu, „lebo Taliansko“ (respektíve „lebo  Španielsko“), Taliansko nemôže dokonca ani požiadať o pomoc (ako Gréci), keďže je priveľké a strhlo by domino nielen európske, ale svetové. Spoločná mena je väzenie pre dlžníkov.
Zatiaľ čo finančná diplomacia EÚ verbuje po svete sponzorov do eurovalu s pákou, Merkelová a Sarkozy vypúšťajú plány dvojrýchlostnej Európy a  zmien Lisabonskej zmluvy. Pretlačiť cez národné parlamenty revolučné kroky k fiškálnej a politickej únii je však v dnešnej situácii nepredstaviteľné. Tlačiť sa budú iba peniaze. ECB je totiž jediná moc sveta, ktorá deklarovaním nekonečného úverového okna môže zastaviť rast úrokovej záťaže pre Taliansko. A potom na Nemecku, ktoré je vo Frankfurte opakovane prehlasúvané, zostane fatálne rozhodnutie, teda či sa zmieri s touto cestou federalizácie dlhov a inflácie, alebo zvolí najradikálnejšie riešenie.