Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Berlínsky múr a Slovensko

.františek Neupauer .časopis .klub

Písal sa rok 1952. Vnútronemecká hranica bola obohnaná ostnatým drôtom, hliadky sa posilňovali. Jedine mesto Berlín ponúkalo možnosti úspešného úteku.

Viaceré linky metra a rýchlodráhy premávali aj cez hranice sektorov. Ak sa však niekto priblížil k hraniciam s väčším množstvom batožiny, mal problém. Strážcovia „Východného Nemecka“ ho preverili a znemožnili mu prechod do západnej zóny Berlína. V roku 1959 dosiahol počet utečencov z NDR za jeden mesiac 12 000 osôb. V lete 1961 sa každý deň vyberalo do západného Belína 2 400 mužov, žien a detí. Keby tak začali dnes emigrovať ľudia zo Slovenska, do piatich rokov by tu nežil nikto. .totalita si vystačí
Padlo rozhnutie. Niet lepšieho riešenia, ako postaviť múr. Múr, ktorý rozdelil mesto, obkľúčil obyvateľov a mal začať prinášať ľudské obete. Podobný múr sa bytostne dotýkal aj nás, obyvateľov Československa. Aj v Bratislave bolo počuť streľbu hraničiarov, či hrozivý štekot psov, ktoré dokázali roztrhať telá utekajúcich. Ale nebola to len hranica s Rakúskom alebo so západným Nemeckom, ktorú prekračovali obyvatelia našej vlasti na ceste za slobodou. Pri brodení cez hraničnú rieku medzi Juhosláviou a Rakúskom sa utopilo dievčatko... jej otec, mama a brat sa dostali „na druhú stranu.“ Ona nie.
Pašovanie náboženskej literatúry cez hranice s Poľskom sa stalo osudným pre troch 20-ročných mužov. Jeden z nich, Branislav Borovský, dnes otec ôsmich detí, sa ocitol tri mesiace na samotke (v 80. rokoch!). Na Silvestra mu podnapitý dozorca mieril pištoľou do hlavy.
Totalita nepotrebuje okolitý svet. Vystačí si sama. Potrebuje len pevné hranice a múry, v ktorých „umravní“ svojich zverencov. Totalita chce totálne ovládnuť všetko. Nestačí jej politická moc, túži vládnuť nad spolkami, združeniami, médiami, cirkvami, nad každým jednotlivcom. A nechce, aby sa niekto vymanil z jej náručia, aby prekročil hranice, múry. Na takýchto zradcov bez milosti strieľa. Tých, ktorých nezastrelí, odsúdi. Tých, ktorým sa podarí prekročiť hranice, odsúdi v neprítomnosti, znemožní im návrat späť. Vyhlási ich za zradcov a špiónov.
Pýtal som sa ľudí za hranicami, prečo sa rozhodli utiecť. Neviedli ich k tomu len politické a náboženské dôvody. Pán Gigacz zo Šumiaca, ktorý bol v rokoch 1947 až 1948 pracovne v USA, bol nútený po návrate do Československa hovoriť o USA všetko zlé. Povedal si: „Nemôžem žiť v krajine, kde ma nútia klamať.“ Na tretíkrát sa mu podarilo utiecť. Jeho kamarát, ktorý sa prispôsobil novej situácii, urobil kariéru a stal sa členom ÚV KSČ.
V Austrálii som sa dozvedel príbeh muža, ktorý behával maratóny. Komunisti si v jeho prípade vychutnávali udeľovanie „vycestovacej doložky“. Do Londýna mu dovolili vycestovať dva týždne po skončení maratónu. Karol Ligetti z Košíc až v Austrálii skonštruoval unikátne malé lietadlo, nedalo sa ho zachytiť radarmi. O lietadlo mala neskôr záujem aj NASA. „V Československu som mal zlý politický profil, a preto mi nedovolili venovať sa tejto činnosti,“ napísal v jednom článku. Mohli by sme pokračovať ďalej, ale mali by nás zaujímať aj príbehy tých, ktorí vytvorili komunistickú totalitu. Aký bol ich osud? .jeden zo sto
Anton Neuwirt, ktorému vyvraždili skoro celú rodinu v čase druhej svetovej vojny, tvrdil, že zlo treba liečiť láskou. O tom, že zlo sa dá naozaj vyliečiť láskou, hovorí konverzia prokurátora Pavla Corbulyho, ktorý stál za strašnými justičnými vraždami 50. rokov. Odsúdení sa za neho modlili. Z prenasledovateľa cirkvi sa stal veriaci človek, ľutoval, čo spôsobil, konal pokánie. I dnes si môžeme prečítať jeho slová vytesané do kameňa pri Lurdskej jaskynke na Hlbokej. V maďarskom jazyku je tam napísané: „Mária vždy pomôže! Paul Corbuly“. Ak chceme odpúšťať, musíme mať pred sebou aj toho, kto žiada o odpustenie. Jeden politický väzeň mi povedal: „Z tých 100 bacharov prišiel za mnou len jeden-jediný, ktorý sa mi ospravedlnil.“ Autor je historik, pracuje v ÚPN a vedie združenie Nenápadní hrdinovia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite