Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Navštívte Albánsko, vaše auto je už tam

.časopis .týždeň vo svete

Albánsko ako turistickú destináciu ponúkajú len agentúry zamerané na dobrodružné adrenalínové tripy. Je to taká čierna diera Európy.

Albánsko ako turistickú destináciu ponúkajú len agentúry zamerané na dobrodružné adrenalínové tripy. Je to taká čierna diera Európy.


Legendy hovoria, že asfaltky sa končia na hraničných priechodoch a odtiaľ pokračujú ako prašné cesty s priemernou rýchlosťou 40 kilometrov za hodinu, na ktorých sa autobusy musia navzájom vyhýbať. A legendy niekedy nie sú ďaleko od pravdy.

.chudobná krajina mercedesov
Je to krajina bunkrov a mercedesov. V krajine je okolo 800-tisíc štvormiestnych betónových bunkrov, aby sa pri útoku nepriateľa do nich zmestili všetci obyvatelia, ktorí sú podľa niektorých slovenských politikov „pašerákmi drog a obchodníkmi s bielym mäsom”. Na albánskych cestách je minimálne toľko mercedesov, takže v prípade útoku by pri každom bunkri parkoval jeden. Nuž, mekka kradnutých vozidiel...
Je to najchudobnejšia európska krajina. Jej chudoba robí dokonca aj víziu Veľkého Albánska nereálnou, lebo zlúčením Kosova s Albánskom by kosovským Albáncom, zvyknutým na juhoslovanské štandardy, prudko klesla životná úroveň. Slovenský misionár v Skadare nám rozprával, ako ho pri vyberaní peňazí z bankomatu obkolesila skupina detí. Nechceli ho okradnúť, len boli zvedavé, ako to funguje, že strčíš kartičku a vypadnú ti peniaze. Počas celého obdobia komunizmu sa krajina úspešne izolovala, krajinu ovládal stalinský kult osobnosti Envera Hodžu, ktorý v roku 1967 vyhlásil Albánsko za „prvý ateistický štát na svete“. Všetky mešity a kostoly dal, samozrejme, zatvoriť.
Dnes však medzinárodné letisko v Tirane nesie meno Matky Terezy, najznámejšej Albánky, hoci narodenej v macedónskom Skopje ako Agnes Gonxhe Bojaxhiuová. Do Tirany lieta málo leteckých spoločností. O polnoci sú na letisku dva taxíky – rozhegané mercedesy. Jeden taxikár nám ukazuje neveľmi hodnoverne pôsobiaci certifikát, za čo si pýta o polovicu vyššiu cenu. Na sever do Skadaru radšej ideme s druhým, lebo bol sympatickejší. O tretej ráno sú všetky hotely a hotelíky zavreté. Recepční budujú balkánsku verziu kapitalizmu. Tak spíme v parku v centre mesta. Šesť spacákov hviezdicovito uložených okolo ruksakov v strede. Albánsky imidž je zlý, kamarát Ďuro sa rozhodol strážiť celú noc.
Ráno sme pre miestnych veľkou atrakciou. Pri raňajkách v kaviarni nám donesú jedálne lístky, a potom nám naúčtujú dvojnásobnú cenu. Keď protestujeme, donesú nám ako dôkaz ich bezúhonnosti menu, kde sú ceny zo začiatku raňajok prečiarknuté a rukou dopísané dvojnásobné.

.v albánskych Alpách
Skadar, bývalé hlavné mesto, je jedno z najstarších miest Európy a zároveň centrum albánskych katolíkov. Miestna katedrála prežila, lebo z impozantnej stavby za Hodžu zbúrali len vežu a zmenili ju na dom športu.

Nad mestom stojí obrovská ilýrska pevnosť Rozafan. Mesto je východiskovým bodom do „albánskych Álp“, pohoria Prokletije. Turistické mapy v Albánsku neexistujú. My sme dostali starú ruskú vojenskú mapu od partie Čechov, ktorých sme náhodne stretli na trhu. Dajú sa stiahnuť aj z internetu. Potrebovali sme sa presunúť bližšie k horám, na to je však nevyhnutný miestny taxík-dodávka. Pri dohodovaní ceny sa zbehnú všetci okolostojaci muži a nahlas sa o transakcii vyjadrujú. Nič pre slabšie povahy. Do albánčiny sa miešajú talianske, nemecké a grécke slová, podľa toho, v ktorej krajine miestny mužík gastarbeitoval.
Nakoniec vyrážame cez Koplik k horám. Pick-up stúpa po fantastických serpentínach, okolo nás sa rozprestierajú nádherné hory. Celá oblasť je silne katolícka. Všade sú sošky Panny Márie, kríže a prekrásne zdobené cintoríny. Každá dedina, ktorou prechádzame, má nový kostol, alebo nejaký stavia. Keď Turci dobyli Albánsko, islamizovali nížiny, ale na horalov tam vysoko si netrúfli.
V horskej dedinke Boga stretáme dievčinu z Bosny a Hercegoviny s Poliakom a Chorvátom. Tí traja sa zoznámili cez internet len za účelom leta stráveného v albánskych horách. Nakreslia nám plánik, ako sa dostať na najvyššie miesta pohoria Prokletije. Dievčina sa rozčuľuje, že jej vlasť má ešte horšiu povesť ako Albánsko a do krásnych bosnianskych hôr nechodí nikto...
Večer sa dostávame do osady Theth, čo je centrum rovnomenného národného parku. Osadu obýva celoročne asi 20 ľudí. Tu sa končí cesta a začína dobrodružstvo. Žiadne značenie chodníkov. Celé pohorie je trochu vyššie ako naše Vysoké Tatry a nachádza sa v stave, v akom boli Tatry pred dvesto rokmi, než začali turistické spolky značiť trasy a budovať chodníky. Tu vo väčších výškach na každom kroku narážame na kamenné lavíny, nie sú tu chodníky ani ľudia – paráda. Len jeden starý pán na oslíkovi transportoval syr zo salaša, mal oblečený čierny oblek, bielu košeľu a kravatu. Keďže bolo veľmi teplo, sako mal spôsobne uložené na náklade.
Jednu noc omylom zostúpime do zlej rokliny, teda rokliny bez prameňa, zostávame dvanásť hodín bez životodarnej tekutiny a prvý raz v živote sa mi sníva o vode. Druhé ráno to napravíme. Ocitáme sa vysoko v širokom údolí, kam mladí manželia po trojdňovom pochode na začiatku leta priviedli veľké stádo oviec a pasú ich tu do jesene. Ona má sedemnásť, on dvadsaťpäť. Bývajú v drevenom salaši v značne improvizovaných podmienkach. Sú veľmi pohostinní. Večer nás prídu navštíviť k našim stanom, prezlečení zo svojho celodenného pracovného odevu do spoločenského.
Na druhý deň prechádzame cez vysokohorský priesmyk chodníkom, ktorý nie je širší ako dlaň dospelého človeka. Svah pod nami sa strmo prepadá do kamenných lavínových polí. V horskej dedine si neskôr zahráme futbal s krčmárovými deťmi a na druhý deň dorážame do Valbony. Dohodneme si nákladné taxi a frčíme na korbe ako kedysi na zemiakovej brigáde.

.pištoľ, veksl, čistá britva
Prespíme pri móle v Bajram Curri, kde sa už objavila prvá mešita, a ráno sa trajektom plavíme smerom na Skadar. Na lodi je bar, kde alkohol nalievajú do miniatúrnych štamperlíkov z obrovských plastových demižónov a nikdy nerozlejú. Jediný človek na lodi, ktorý hovorí perfektne po anglicky, je Albánec Johnny. Robí v nejakom bare v londýnskom Sohu a posiela peniaze domov, kde jeho matka a sestra prevádzkujú krčmu. Odsedel si aj niekoľko rokov v anglickom väzení, lebo na futbalovom zápase mu niekto hodil na hlavu odtrhnuté sedadlo a on po ňom, tak ako sa patrí, vystrelil z pištole. Našťastie ho nezabil.
Autobusom sa premiestnime do Beratu v centrálnom Albánsku, najstaršieho a vraj najkrajšieho mesta v krajine. Je to mesto červených striech a tisícok okien. Dominuje mu mohutná pevnosť zo 14. storočia s vyše štyrmi stovkami kamenných ortodoxných kostolíkov. Moslimskú štvrť oddeľuje od kresťanskej kamenný most z konca 18. storočia. Mimochodom, Albánsko je jediná nábožensky zmiešaná krajina na Balkáne, kde nedošlo k bojom medzi moslimami a kresťanmi. Je zároveň jedinou nezávislou európskou krajinou s moslimskou väčšinou. Moslimov je tu 70, pravoslávnych 20 a katolíkov 10 percent.
Ráno na hlavnom námestíčku v Berate prebieha v kaviarňach živá valutová výmena. Muži sedia pri stolíkoch alebo sa prechádzajú s hrubými hrčami bankoviek a ponúkajú veksl. Tí úspešnejší, ktorým sa už bankovky nezmestia do ruky, sa presúšajú s igelitkami plnými peňazí. Základom je maximálna serióznosť. Keďže sme všetci menili eurá za leky u jedného pána, bez vypýtania nám dal celkom slušný množstevný „veksl bónus“. Neviem, či má zmysel vôbec spomínať, že v kaviarňach sedia iba muži. Na promenáde sa dávame oholiť u miestneho holiča. Z cudzincov má zrejme trému, lebo si stále umýva britvu horúcou vodou, čo domácim nehrozí.

.priatelia Američanov
Presúvame sa na juh na Albánsku riviéru. Pri zostupovaní z hôr k pobrežiu sa nám otvára fantastický výhľad na more a neďaleký grécky ostrov Korfu. Od chorvátskych pláží sa albánske líšia len bunkrami. Na konci augusta už boli pláže celkom prázdne. V hlavnej sezóne, čiže do polovice augusta, ich však obsadzujú Albánci z diaspóry a Kosova. Hotelíky pri pláži sú rozmlátené a prázdne. Je to majetok bývalých komunistických odborov, o ktoré sa teraz súdia tri nové odborové zväzy a štát.
Vzťah Albáncov k poriadku najlepšie charakterizuje príbeh z pláže. Celý deň sa tu opaľovala a popíjala pivo skupinka tínedžerov. Podvečer si z prázdnych pivových fliaš postavili veľkú pyramídu a triafali do nej kameňmi. Keď všetky fľaše porozbíjali, nechali kopu črepín v strede pláže a spokojne odišli domov.
Na záver sme si nechali Tiranu a možno to nebol až taký dobrý nápad, lebo dovtedy sme mali veľmi povznášajúce pocity. Centrum Tirany vyzerá ako Trnavské mýto v Bratislave, akurát namiesto Trhoviska a Domu odborov majú Národné múzeum a Národnú banku. Na hlavnom námestí tróni socha národného hrdinu Skanderbega, ktorého panovanie vraj bolo zlatým obdobím. Oslobodil albánske územia od osmanskej nadvlády a obnovil kresťanstvo. S Turkami vraj vybojoval 70 bitiek a ani raz nebol porazený. Turci však po jeho smrti v roku 1468 Albánsko znovu obsadili. Albánci, ktorí sa považujú za najstarších obyvateľov Európy, naňho dodnes nezabudli a každé mesto a mestečko má námestie či aspoň ulicu s jeho menom.
Na všetkých ministerstvách a štátnych úradoch v Tirane visia tri vlajky: albánska, Európskej únie a... americká. Albánsko je asi najväčší priateľ USA v Európe. Albánci hovoria, že Američania ich trikrát zachránili. Po prvej aj druhej svetovej vojne si na územie Albánska robili nárok Srbi aj Gréci a len postoj USA zachránil existenciu štátu. Veľmi pozitívne vnímajú aj angažovanie sa USA v kauze Kosovo.
Zato susedom Albánci tradične nedôverujú. V 20. rokoch kráľ Zoga obdivoval Taliansko, volal si do Tirany talianskych architektov, aby mu naprojektovali hlavné mesto, a potom ich v 1939 Taliansko okupovalo. Tiranu vtedy obsadila bicyklová rota. Paradoxne sa naplnila vízia Veľkého Albánska, lebo Taliani pripojili aj Kosovo, časť Čiernej Hory a Macedónska.
Po druhej svetovej mal zase Enver Hodža obrovský strach z Tita. Vedel, že juhoslovanská armáda by jeho krajinu obsadila za pár dní, a tak začal stavať po celej krajine bunkre a v rokoch 1961-1978 sa spriatelil s Čínou. Keď v 1968 Rusi obsadili Československo, jeho obavy sa potvrdili. Albánsko vtedy ponúklo Československu na obranu svoje letectvo.
Lenže diktátorove nezmyselné investície do stavby stotisícov bunkrov mali pre malú chudobnú krajinu fatálne následky. Peniaze chýbali všade, neboli byty, turistická infraštruktúra, priemysel. Pred svojou smrťou v 1985 začal Hodža dokonca presadzovať, aby sa bunkre navzájom poprepájali. Túto nadčasovú víziu už nestihol zrealizovať a možno preto mu v Tirane postavili gigantické mauzóleum. Dnes je tam shopping mall a nočný klub.

.albert Otruba

Albánsko
Hlavné mesto: Tirana; rozloha: 28 748 km2; dĺžka pobrežia: 362 km; počet obyvateľov: 3 600 523 (odhad z júla 2003); národnostné zloženie: 95 % Albánci, 3 % Gréci, 2 % iní; náboženstvo: 70 % moslimovia, 20 % albánski ortodoxní, 10 % rímski katolíci; úradný jazyk: albánčina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite