Blaho je teda v našej rodine ako doma. Juraj vďaka tomu chodí v pravidelných intervaloch na ORL a Hanka zase na merania váhy a výšky striedavo na endokrinológiu a gastroenterológiu. Aspoň že máme lekára v rodine. Ak nerátam môj stavec, ktorý mi opäť vyskočil z lásky k mladšej dcére spiacej v našej zúženej manželskej posteli, sme momentálne všetci relatívne zdraví a, ako som už spomínal, žijeme v blahu. Málokto dnes o tom hovorí, ale treba sa pripraviť na možnosť, že aj toto vám raz vaše deti vyhodia na oči. „To nemyslíš vážne?!“ rozčúlil sa môj osemnásťročný syn, keď som mu oznámil, že Hanka dostane na svoje desiate narodeniny notebook.
„Vieš ako hrozne ho chcela a stále nám opakovala, že treba uvažovať tak, že sú to jej okrúhle narodeniny!“ argumentoval som synovi.
„Okej. Super. A čo som dostal na desiate narodeniny ja?“ S manželkou sme zalovili v pamäti a našli tam nový bicykel. Áno, bol z rakúskej burzy, ale vtedy sa nám ešte nedarilo ako dnes. Ani tých bicyklov nebolo toľko na trhu. „A ty si dostal na svoje posledné obyčajné MENINY klavír, už si zabudol? Yamaha sa neráta?“
„No dobre, ale to mám na celý život a vážim si to.“
„Môžeme byť radi, že nedostane od babky živého koňa. Vieš, že jej ho sľúbila, keď išla na tú operáciu,“ zakončil som bezútešnú sociálnu debatu so synom a pridal navrch zopár vedeckých poznatkov o blahodarnom vplyve počítačov na učenie detí. Sugata Mitra by mal zo mňa radosť. Jeho výskum v najchudobnejších oblastiach Indie nazvaný Diera v stene dokázal, že deti v podstate nepotrebujú učiteľov, keď majú internet. Veľmi zjednodušene povedané. Ale na to, aby som sa zbavil vyčítavého pohľadu môjho čerstvo dospelého syna to stačilo. „Tati? Môžem dať pozvánku na moju narodeninovú oslavu aj Jennifer a Nicole?“ zavolala mi zo školy Hana.
„Dohodli sme sa, že pozveš len svojich skutočných kamarátov. Jennifer a Nicola ti robia v jednom kuse zle. Vážne ich chceš pozvať?“
„No, tak im tie pozvánky vezmem.“
„Keď si im dala pozvánky, už im ich nechaj,“ vzdychol som si a v duchu rátal. Pravidlo, ktoré možno tiež vymysleli v Číne, ale ktoré skutočne funguje, znie: koľko rokov oslavuje vaše dieťa, toľko detských hostí môže prijať na svoju narodeninovú oslavu. Viac vám prerastie cez hlavu. A moje rokmi overené pravidlo znie: ak sa dá, nikdy nie doma. Detská oslava doma vás pripraví o všetok ovocný sirup, liečivé ticho, pokoj v duši, čistú dlážku, hlasivky a lásku k deťom. Detská oslava doma je len pre silné povahy s ambíciou stať sa za každú cenu obľúbeným dospelým medzi deťmi. Jurajove detské oslavy boli od začiatku nepočestné dospelácke večierky. S manželkou sme boli prví rodičia v partii, a tak sme organizovali večierok vždy na nejakú tému a s tombolou. Juraj dostal tie najúžasnejšie darčeky, pretože keď kupuje dieťaťu darček bezdetný dospelý, je to vždy veľmi originálne. Dodnes má Hanka po Jurajovi kvalitný batoh a plutvy, čo dostal od našich homosexuálnych priateľov. Tí dvaja vždy nosili najoriginálnejšie darčeky. Aj keď Juraj podrástol, nikdy netúžil mať detskú oslavu, lebo tie dospelácke sa mu veľmi osvedčili. Keď chcela svoju prvú detskú oslavu Hanka, boli sme starší a zvedavo sme súhlasili. Po dome nám lietalo pár zdivočených škôlkarov a všetci sme museli kričať, aby sme sa vôbec počuli. Dobrá rada: ak chcete tú malú rozbláznenú zver na chvíľu utíšiť – foťte ich. Je to jediná aktivita, keď vás budú počúvať a ticho spolupracovať. Zvyšné oslavy sme preto v záujme zachovania duševného zdravia odkláňali čím ďalej od domu. Ale nič netrvá večne. „Vieš, po akej oslave hrozne najviac túžim?“ zašepkala mi asi pred mesiacom dcéra do ucha. Neviem, ako to robí, ale keď jej o niečo ide, pracuje na tom celým svojim chudorľavým telom, očami aj farbou hlasu. Tušil som, že to ešte raz príde a môžu za to rodičia malej Kariny. Usporiadali dcére oslavu, z ktorej prišla Hana unesená. Ospievala otca ako griloval a vymýšľal hry na počkanie, zatiaľ čo mama vozila všetky deti na poníkovi a naučila ich tancovať mambo. A tak okrem notebooku dostala od nás dcéra povolenie a do domu vtrhlo desať šialených detí. Hodinu predtým sme si naliali so ženou šampanské a rozmiestnili na dvore aj po izbách indície ako v pevnosti Boyard. Kým ich nájdu a pochopia, oslava sa hádam skončí. Pustil som nahlas Frankieho Sinatru a vyzval moju ženu do tanca. Bol krásny večer, deti lietali po dome a naša dcéra sa pri nás rozžiarene zastavila.
„Ty si taká krásna, mami. Vieš, čo som ti hovorila o tom druhákovi, čo bol do mňa a stále ma chcel bozkávať. Jeho mama nemala žiadne zuby a furt chodila do školy v tých istých teplákoch. A ty si tiež krásny, tati, neboj!“ vychrlila a odbehla.
„Vidíš?“ zašepkal som žene spokojne. „Antropológ Kevin Kniffin to tvrdí dávno a tu máš dôkaz. Chceš byť ešte krajšia? Nechoď na plastiku, stačí, ak budeš pre okolie cenným sociálnym partnerom.“ Ťažko povedať, čo bude o rok, ale jedno je isté. Blaho, ktoré zažívate vďaka deťom sa s ostatným blahom nedá porovnať. Napriek tomu som rád, že najbližšie okrúhle narodeniny nás čakajú až o dva roky.
„Vieš ako hrozne ho chcela a stále nám opakovala, že treba uvažovať tak, že sú to jej okrúhle narodeniny!“ argumentoval som synovi.
„Okej. Super. A čo som dostal na desiate narodeniny ja?“ S manželkou sme zalovili v pamäti a našli tam nový bicykel. Áno, bol z rakúskej burzy, ale vtedy sa nám ešte nedarilo ako dnes. Ani tých bicyklov nebolo toľko na trhu. „A ty si dostal na svoje posledné obyčajné MENINY klavír, už si zabudol? Yamaha sa neráta?“
„No dobre, ale to mám na celý život a vážim si to.“
„Môžeme byť radi, že nedostane od babky živého koňa. Vieš, že jej ho sľúbila, keď išla na tú operáciu,“ zakončil som bezútešnú sociálnu debatu so synom a pridal navrch zopár vedeckých poznatkov o blahodarnom vplyve počítačov na učenie detí. Sugata Mitra by mal zo mňa radosť. Jeho výskum v najchudobnejších oblastiach Indie nazvaný Diera v stene dokázal, že deti v podstate nepotrebujú učiteľov, keď majú internet. Veľmi zjednodušene povedané. Ale na to, aby som sa zbavil vyčítavého pohľadu môjho čerstvo dospelého syna to stačilo. „Tati? Môžem dať pozvánku na moju narodeninovú oslavu aj Jennifer a Nicole?“ zavolala mi zo školy Hana.
„Dohodli sme sa, že pozveš len svojich skutočných kamarátov. Jennifer a Nicola ti robia v jednom kuse zle. Vážne ich chceš pozvať?“
„No, tak im tie pozvánky vezmem.“
„Keď si im dala pozvánky, už im ich nechaj,“ vzdychol som si a v duchu rátal. Pravidlo, ktoré možno tiež vymysleli v Číne, ale ktoré skutočne funguje, znie: koľko rokov oslavuje vaše dieťa, toľko detských hostí môže prijať na svoju narodeninovú oslavu. Viac vám prerastie cez hlavu. A moje rokmi overené pravidlo znie: ak sa dá, nikdy nie doma. Detská oslava doma vás pripraví o všetok ovocný sirup, liečivé ticho, pokoj v duši, čistú dlážku, hlasivky a lásku k deťom. Detská oslava doma je len pre silné povahy s ambíciou stať sa za každú cenu obľúbeným dospelým medzi deťmi. Jurajove detské oslavy boli od začiatku nepočestné dospelácke večierky. S manželkou sme boli prví rodičia v partii, a tak sme organizovali večierok vždy na nejakú tému a s tombolou. Juraj dostal tie najúžasnejšie darčeky, pretože keď kupuje dieťaťu darček bezdetný dospelý, je to vždy veľmi originálne. Dodnes má Hanka po Jurajovi kvalitný batoh a plutvy, čo dostal od našich homosexuálnych priateľov. Tí dvaja vždy nosili najoriginálnejšie darčeky. Aj keď Juraj podrástol, nikdy netúžil mať detskú oslavu, lebo tie dospelácke sa mu veľmi osvedčili. Keď chcela svoju prvú detskú oslavu Hanka, boli sme starší a zvedavo sme súhlasili. Po dome nám lietalo pár zdivočených škôlkarov a všetci sme museli kričať, aby sme sa vôbec počuli. Dobrá rada: ak chcete tú malú rozbláznenú zver na chvíľu utíšiť – foťte ich. Je to jediná aktivita, keď vás budú počúvať a ticho spolupracovať. Zvyšné oslavy sme preto v záujme zachovania duševného zdravia odkláňali čím ďalej od domu. Ale nič netrvá večne. „Vieš, po akej oslave hrozne najviac túžim?“ zašepkala mi asi pred mesiacom dcéra do ucha. Neviem, ako to robí, ale keď jej o niečo ide, pracuje na tom celým svojim chudorľavým telom, očami aj farbou hlasu. Tušil som, že to ešte raz príde a môžu za to rodičia malej Kariny. Usporiadali dcére oslavu, z ktorej prišla Hana unesená. Ospievala otca ako griloval a vymýšľal hry na počkanie, zatiaľ čo mama vozila všetky deti na poníkovi a naučila ich tancovať mambo. A tak okrem notebooku dostala od nás dcéra povolenie a do domu vtrhlo desať šialených detí. Hodinu predtým sme si naliali so ženou šampanské a rozmiestnili na dvore aj po izbách indície ako v pevnosti Boyard. Kým ich nájdu a pochopia, oslava sa hádam skončí. Pustil som nahlas Frankieho Sinatru a vyzval moju ženu do tanca. Bol krásny večer, deti lietali po dome a naša dcéra sa pri nás rozžiarene zastavila.
„Ty si taká krásna, mami. Vieš, čo som ti hovorila o tom druhákovi, čo bol do mňa a stále ma chcel bozkávať. Jeho mama nemala žiadne zuby a furt chodila do školy v tých istých teplákoch. A ty si tiež krásny, tati, neboj!“ vychrlila a odbehla.
„Vidíš?“ zašepkal som žene spokojne. „Antropológ Kevin Kniffin to tvrdí dávno a tu máš dôkaz. Chceš byť ešte krajšia? Nechoď na plastiku, stačí, ak budeš pre okolie cenným sociálnym partnerom.“ Ťažko povedať, čo bude o rok, ale jedno je isté. Blaho, ktoré zažívate vďaka deťom sa s ostatným blahom nedá porovnať. Napriek tomu som rád, že najbližšie okrúhle narodeniny nás čakajú až o dva roky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.