Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Sviatky plné atmosféry a tradícíí a domácej pohody. Sviatky v rodinnom kruhu, vrúcne modlitby pri sviečkach v prítmí, rodinné a susedské návštevy. Vyparádené slečny a navoňaní mladíci. Rozvoniavajúce jedlá. Gazdinky premávajúce sa z domu do domu s tanierom plným jedla – ako sa patrí, treba dať zo sviatočného obeda aj susedom a blízkym.

Koledníci, pekne vyobliekaní, chodia od domu k domu a spievajú. Domáci  vyjdú pred dvere, chvíľu počúvajú, potom im dajú pár drobných. Každý dom je vyzdobený desiatkami svetielok a sviečok. Predsviatočné upratovanie dalo každému domu nový dych a jeho obyvatelia majú na tvárach úsmevy a tešia sa, že sa môžu združovať a radovať sa z božích sviatkov. Nikto sa nenaháňa za darčekmi, nikto žiadne darčeky ani nepotrebuje – každý má lásku svojich blížnych a dostatok jedla. Keď aj nie po celý rok, teraz určite.  Z každého domu vyhráva veselá oslavná hudba a ako sa koledníci stretávajú, občas sa zabudnú a začne sa pouličná, alebo lepšie povedané preddomová zábava. Ľudia hrajú na píšťalkách, radujú sa, spievajú a tešia sa zo života. Nie, toto nie sú Vianoce z Perinbaby. Sú to sviatky teraz, v 21. storočí. Sviatky pokoja a lásky. Ďaleko od preplnených nákupných centier, stresov, rodinných hádok a sviatkového biznisu. Tieto sviatky sa nevolajú Vianoce. Volajú sa Tihár, tu v Nepále, v Indii ich volajú Diwali, alebo aj sviatok svetiel. Nikdy som však nemala vianočnejší pocit ako tu každý rok koncom októbra. V krajine pod Himalájami, kde vládne bieda a tradície. V krajine takej chudobnej, že koledníkom sa bežne dáva v prepočte iba 5 centov. Momenty takejto atmosféry občas cítiť aj u nás. V zime na vidieku, keď vŕzga sneh a ľudia idú na polnočnú. Alebo v Bratislave na Hlavnom pri varenom vínku a omastenom chlebe. Občas. Záblesky. Ale málo. Vianoce pred 100 rokmi museli byť niečo, za čím by som pokojne cestovala aj na druhý koniec sveta. Vianoce v súčasnosti sú niečo, pre čo radšej cestujem na druhý koniec sveta. Viem, že každý má také sviatky, aké si spraví. Ale nemôžeme, žiaľ, pretvoriť svet okolo nás. A kým by každý pretvoril seba, toho by sme sa tiež nedožili. Na Facebooku som čítala komentár nejakej kamošky: „Skoro som sa dnes dogrcala. Zbadala som prvého Santa Clausa v obchoďáku.” To bolo asi pred 2 týždňami. Dnes už je na Slovensku vianočnej výzdoby asi viac a asi sa z toho ide dogrcať podstatne väčšie percento ľudí. Prečo a kedy sa to stalo? Prečo sme si nechali zobrať najkrajšie a najromantickejšie sviatky? Ja viem, že keby som v decembri prišla na Slovensko a zažila po siedmich rokoch normálne Vianoce, asi by som sa rozplakala od šťastia...ale verte mi, keby ste vy boli teraz tu a videli, počuli a cítili tú úprimnosť všade naokolo, tiež by ste ronili slzy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite