Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Marek Roháček: Ľudí poznávam podľa topánok

.elena Akácsová ..ako je to (s)právne .lifestyle

Marek Roháček sa už 20 rokov stará, aby OZ Návrat dobre fungovalo a deti nezostávali v domovoch a nepatrili štátu, ale žili v rodinách. Robí tiež v združení D3, ktoré sa snaží o holistické vnímanie života a sveta, teda aby sa človek tešil ráno do práce a poobede domov.

Som známy tým, že mi ide o deti, ale s tými malými som úplne bezradný. Ony chcú dokola opakovať varila myšička kašičku a ja chcem ísť ďalej, to ide len s tými väčšími. Keď sme sa s manželkou zobrali, hneď sme mali tri deti, osemročné dvojičky sme si vzali a dcéra sa narodila. Bezdetné manželstvo sme nezažili, až teraz, keď sú deti z domu, len štvrté na výške je doma. Deti žijú dospelý život a mňa veľmi teší rozprávať sa s nimi o tom, čím žijú, prečo a ako.

Ľudí poznám podľa topánok. Niekto vníma ľudí podľa vlasov, oblečenia, ja nevnímam z outfitu nič, len topánky, dobré topánky. Nejde o značky ani cenu, neviem to opísať, ale vidím to. Väčšina rodiny je ženská osádka, ale ony ich v obchode nevidia, odchádzajú a ja prídem, že tieto? A fakt, tieto. Ešte ma takto zaujímajú okuliare, žiaľ, ja ich nepotrebujem. Od detstva som rád chodil do optiky, už za socíku to neboli tuctové obchody, v každej fáze života som vedel, ktoré by som si kúpil.

Som náročný a idem až za hranu, povedali by vám asi moji kolegovia. Vraj ich vydieram svojím žitím, cítia ten tlak, aj keď nič nepožadujem. Teší ma žiť prácou naplno a potom úplne vypnúť. Hľadám v živote balans, stále znovu, lebo život ide stále dopredu. Keď boli deti malé, dvakrát do roka sme s manželkou išli na tri dni sami preč, pol roka sme sa na to tešili. Teraz sú naše rána. A chalupa. To je pre mňa nový objav, ísť tam na tri dni, rúbať drevo.

Od bryndzových halušiek som závislý. Som schopný vybrať trasu, ktorá vedie okolo dobrých halušiek. Cesta na Bystricu je v tomto zmysle lepšia ako tá na Žilinu. Nevarím skoro vôbec, nie je to moja pasia, skôr stres, len halušky, tie musím mať niekoľkokrát do mesiaca a vždy sa ich prejem. Zemiaky sa u nás nestrúhajú, ani nemixujú, moja manželka vymyslela, že ich pomelieme na mäsovom mlynčeku, z toho majú geniálnu konzistenciu.

Mám problém sa hnevať a keď sa hnevajú iní, zdá sa mi to zbytočné. Keď sa niekto urazí, mám chuť utiecť. Celkovo nerozumiem, na čo sú dobré emócie, teda, ja ich prežívam, ale neprejavujem. Tí, čo ma poznajú, vedia, že nakoniec to vyjadrím iným spôsobom. Nepochválim dieťa ani kolegu, že toto si dobre spravil, si šikovný, lebo to je paternalistické a dehonestujúce, v skutočnosti mu tým jeho úspech zoberiem. Ja ho radšej povzbudím, vytvorením priestoru a delegovaním, aby niečo také urobil znovu a sám sa ocenil.

Bojím sa nevládnosti a závislosti od iných ľudí. Pre mňa je veľmi dôležité slobodne vstať a niekam ísť, kedykoľvek, kamkoľvek, rýchlo. Po operácii ramena som nemohol šoférovať, osprchovať sa, potreboval som pomoc, bolo to veľmi obmedzujúce. Chcem zomrieť na nohách.

Nemám rád nakrájaný chlieb. Uráža ma, ak si niekto myslí, že vie lepšie, čo chcem jesť, že budem chcieť ráno rovnako hrubý krajec ako večer. Mať peceň chleba v ruke, to je multimediálny zážitok, nôž je až archetypálna záležitosť, nie je to len zručnosť, súvisí to s bytím, identitou. Odrezanie chleba je viac ako odrezanie chleba. Preto nepoužívam ani GPS, viem sa predsa opýtať, čítať, pozrieť na mape, osprostieval by som, dobrovoľne sa stal menej slobodným. Stojí to väčšiu námahu, možno si vyberiem zlú trasu, ale je to moja trasa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite