som za ňu vďačný a cítim potrebu povedať toto:
1. Na tohoročnom festivale Pohoda som sa ocitol v diskusnom paneli so seržantom Národnej gardy Ukrajiny Robertom Ivanchom. Nezhodli sme sa v dvoch témach: V názore, kto komu pomáha, a v téme odpúšťania. Robert neochvejne opakoval slová vďaky za pomoc, ktorú im v zápase s ruským agresorom poskytujeme. Mne slovo „pomoc“ nesedí, pretože sme „my“ aj „oni“ na jednej strane barikády, je to spoločný boj.
On ruským okupantom nikdy neodpustí. Ja si myslím, že sa tým odsudzuje k životu v bludnom kruhu negatívnych emócií. Po diskusii mi moja 18-ročná vnučka povedala: „Neviem na ktorú stranu by som sa pridala.“
Možno práve o toto v podobných názorových stretoch ide. Za seba dodávam: Robert je úžasný človek. Opakovane sme sa pri lúčení objímali a vlastne mu rozumiem. Rozumiem, ale o nevyhnutnosti smerovania k „odpúšťaniu v sebe“ som presvedčený. Nechcem odchádzať z tohoto sveta s nenávisťou v srdci, ergo s traumou.
2. Po osemdesiatke som sa oficiálne prihlásil ku svojmu kmeňu. Absolvoval som Bar micva a začal študovať Tóru. Dáva mi to zabrať a často som s Hospodinom, presnejšie s kánonom judaizmu, v spore. Napríklad piata kniha Mojžišova. Napísal som kamarátovi, ktorý frakcii, kde som členom, šéfuje: „Vstup do páté knihy Mojžíše ve mě probudil mnohé otázky, zejména pokud jde o počátky vzniku území lidu izraelského, vykoupeného krví a dobýváním. Kde mluví Hospodin a kde Mojžiš? A jakou hodnotu mají dnešní retro fabulace o situacích ze vzdáleného dávnověku? Kde začíná a kde končí právo na hodnocení z odstupu tisíciletí? Vždyť i "tady a teď" prožíváme nejistotu a morální dilemat chápání událostí, ve kterých se ocitáme jako svědci. Člověk utíká k víře, která má "zapovězeno" ptát se tam, kde existuje slovo AUTORITY Nejvyšší.
V hlavě mi rezonuje Herakleitovo: "Pravidla jsou hradbami obce". V případě obce židovské se ukazují jako klíč k přežití. Přežití malinkaté (kvantitativně nahlíženo) menšiny.“
Odpoveď, že Boh je milujúci a milosrdný, ale aj krutý a žiarlivý ma príliš neuspokojila.
3. Po téme o odpúšťaní som sa s partiou blízkych ľudí pustil do témy prelínania veľkých a malých dejín. Máme to na tanieri každý deň, každú hodinu, každú minútu. Veď sa len zamyslime nad témami obyčajnej priateľskej debaty trebars o tom, prečo vodcovia ako Trump, Babiš, Fico... dokážu opakovane vyhrávať demokratické voľby. No prečo asi?
A súčasne ten prienik malých a veľkých dejín. Napríklad „tu a teraz“: Od čias Freuda, Junga a ich nasledovníkov vstúpila do hry digitalizácia komunikácie a AI. Zdieľanie sa stalo vecou blúdenia internetom, titulkami médií, mixom mnohého - od dejinných udalostí globálneho dosahu až po "bliky" všednodennosti a všednodenné trable. Veľké a malé dejiny v interakcii. Podstatné je zrejme prijať tie malé, aby jednotlivec dokázal čeliť veľkým. K tomu človek potrebuje vieru, ktorá plodí nádej, cestu a cieľ. Ideálne vieru "zvnútra". Kde začína a končí individuálna voľba? Aké sú jej peripetie v spoločenskom kontexte a konkrétneho "ducha doby"? Odpovede vidíme v očiach našich detí, vnúčat, ľudí, s ktorými o čosi usilujeme, alebo iba prichádzame do styku a konkrétne konáme. Mnohí s existenčnou a existenciálnou úzkosťou v časoch nevídanej prosperity a hmotného blahobytu.
4. Vo svojom texte, ktorý vyvolal diskusiu, na ktorú tu reagujem, som povedal: „Antisemitizmus je, konkrétne pre mňa, definícia nepriateľa, s ktorým zvádzam zápas. Zápas celoživotný. Zápas, počas ktorého sa učím bojovať bez negatívnych emócií, ale aj bez kompromisu. Žiadne dočasné prímerie neprichádza do úvahy.“ Antisemitizmus v nás je teda pestrá zmes (medzi a trans) generačného prenosu, plus životný príbeh a jeho zlomové epizódy, vzdelanie a podobne. Snívam síce o univerzálnej ľudskosti, ale žijem „tu a teraz“, nehovoriac o tom, že antisemitizmus je iba jedna z pestrej palety traum, ktorú (podaktorí) ľudia nosia v sebe. Najpočetnejšie sú asi rodinné a príbuzenské.
5. Pri hľadaní odpovedí na mnohé, úplne zásadné, otázky často narážame na absenciu odpovedí. Na tajomstvo neznámeho, ktoré nás nekonečne prevyšuje. Tí najortodoxnejší v mojom kmeni jeho meno nevyslovia ani náhodou. Ja však, okrem toho, že som žid, som aj sekulárny liberál. Trúfam si teda vysloviť osobné krédo: Netrvám na tom, že mám pravdu, alebo že to, čomu verím, je pravda s veľkým „P“. Nech je to pokojne iba moja ilúzia. Trvám však na tom, že moja, tvoja, jeho, naša, ich ilúzia, keď jej veríš (veríme, veria), sa stáva pre mňa, teba jeho, nás, ich, skutočnosťou. Skutočnosťou, pre ktorú, okrem iného, dejiny ľudstva trpia nedostatkom ľudskosti. To však už je iná káva o ktorej psychológovia, psychiatri, sociológovia, filozofi... navraveli viac ako dosť.
Post scriptum:
Je nedeľa 2. august 2026. Dopísal som, pôjdem na balkón dopiť kávu a zapáliť si cigaretu. Potom do seba hodím jogurt značky Choco balls. Nakupujem ho u usmievavého Vietnamca, ktorý tam je každý deň od nevidím do nevidím. Ako to vydrží, spýtal som sa ho. „Nesmí být nemocný a unavený“, odpovedal. Preložené do mojej reči: Nesmiem to vzdať!