V článku Pozor na nich! som napísal toto: „Organizácia UNICEF sa dištancovala od projektu One Name, One Child, ktorý sa tvári ako „svetový internetový charitatívny rekord“ a ktorý, mimochodom, podporil aj exprezident Michal Kováč. Že by aj ten bol taký naivný? Inak, za projektom je ďalší netransparentný subjekt, švajčiarska nadácia Life and Help Foundation. Neverending story. Pýtam sa, čo s tým urobí ministerstvo vnútra. To si tu naozaj ktokoľvek môže robiť zbierku bez toho, aby štátne orgány zasiahli?“ Uznávam chybu, neoveril som si do detailov všetky skutočnosti. Ospravedlňujem sa za to. Spojenie tohto projektu s UNICEF-om je omyl, ktorého sa dopustili iné médiá. 

Na dohovorenú schôdzku v kaviarni prišli dvaja sympatickí páni. Slováci, nie Švajčiari. Šéf nadácie Peter Prokopec a jej tlačový tajomník Tibor Macák. Zaujímalo ma, prečo je všetko také bombastické. Prečo hovoria o zápise do Guinnesovej knihy rekordov, o 149 771 000 darcoch (čo je, inak, číslo vyjadrujúce počet detí do päť rokov, ktoré podľa UNICEF-u žijú v Afrike). Asi som staromódny, nechápem marketing a nové médiá. Áno, internet dokáže zázraky. Pretože „každý, kto sa na stránke www.onenameonechild.com zapojí do rekordu a jednoduchým spôsobom (telefonátom, smskou či platobnou kartou) daruje nadácii symbolickú sumu, dostane certifikát o účasti na Najväčšom svetovom internetovom charitatívnom rekorde.“

Asi som nedôverčivý a podozrievavý, nechcem však ublížiť. Chápem, že nadácia, ktorá vznikla nedávno a nemôže sa zatiaľ ničím preukázať (iba dobrými úmyslami) to má ťažké a nič nepotrebuje viac ako dobré meno. Pána Prokopca som sa však opýtal, prečo Slováci založili nadáciu práve vo Švajčiarsku. Spomenul som, že tamojší kantón Zug je povestný ako daňový raj. Pán Prokopec mi vysvetlil, že zakladatelia nadácie žijú (okrem jedného) síce na Slovensku, pre švajčiarsky kantón Dichino (nie Zug) sa však rozhodli preto, lebo ide o medzinárodný projekt a ako základňu chceli krajinu s neutralitou a kreditom. A keďže nadácia bude pod kontrolou švajčiarskych orgánov, nepovažuje za potrebné sa registrovať aj na Slovensku. Z toho vyplýva, že tu na rozdiel od etablovaných humanitárnych organizácií ani nerobí verejnú zbierku, ktorá podlieha prísnemu vyúčtovaniu na ministerstve vnútra. Pán Prokopec vysvetľuje, že v ich prípade ide o „súhlas s obchodnými podmienkami“, o vzťah darcu s obdarovaným. Uvažujem. Ak by som dal niekomu symbolické dve eurá, až tak ma netrápi ich využitie. Ak si však uvedomíme, že darcov môžu byť milióny, pohľad sa mení. Ak vyzbierate od 149 miliónov darcov na celom svete povedzme 300 miliónov eur, čo s tými peniazmi urobíte? – pýtam sa. Nadácia nemá svojich ľudí na prácu v africkom teréne, chce však starostlivo vyberať a finančne podporiť projekty iných organizácií. Dozvedám sa aj to, že 25 percent darov chce nadácia použiť na vlastnú réžiu (hardvér, softvér, spracovanie, reklama). Niektoré humanitárne organizácie na Slovensku používajú na réžiu podstatne nižšie percento z darov.

Za prvých päť týždňov sa do projektu One Name, One Child na Slovensku zapojilo viac ako tisíc sto ľudí s darom v priemernej výške od dvoch do štyroch dolárov. Na splnenie cieľa nadácia potrebuje už „iba“ 149 769 900 darcov. Postupne budú zbierať aj v iných krajinách. Potrebujú podporu médií, veľkú kampaň. Peter Prokopec v minulosti pracoval v Hnutí kresťanských spoločenstiev mládeže, v roku 2005 začal podnikať. Do projektu nadácie vložil vlastných päťdesiat tisíc dolárov. Hovorí, že dva roky to platí zo svojho, lebo verí, že to má zmysel. Chce pomôcť Afrike, čo je oceneniahodné.

Takže rekapitulujem. Držím projektu palce a verím, že bude transparentný a férový. Hlavnou zárukou sú v podobných prípadoch osobné referencie. Angažovanie sa dvoch ľudí, ktorých poznám – Maroša Čaučíka z organizácie ERKO a novinára Tibora Macáka – zvyšuje moju dôveru. Som zvedavý, ako a komu správna rada nadácie na jeseň rozdelí prvé peniaze z darov na projekty v Afrike a ako neskôr zdokumentuje ich využitie.