Cesta, ktorú urazil Ivan Valentovič k tomu, aby bol prvým ministrom Ficovej vlády s prognózou ukončiť svoj mandát predčasne, je dokonale neoriginálna. Je to banálny príbeh úradníka, ktorý mal zlyhanie vpísané už v menovacom dekréte.
A nielen preto, že funkcia ho viditeľne presahuje. Predovšetkým preto, že dostal nesplniteľné zadanie. Nájsť úspory v zdravotníckom rezorte, čo je podmienka, aby získal z rozpočtu ďalšie zdroje, totiž nemôže žiadny podriadený takého premiéra, ktorého krédom je „sociálne orientovaná vláda“ a hlavne – nebotyčné preferencie. 

---

Zdravotníctvo je oblasť, kde je vplyv nátlakových skupín silnejší ako inde. Už krátka história tejto vlády jasne ukazuje, že nositeľom parciálnych záujmov ustupuje temer všade – dane, štátna správa, dôchodky, železnica. Zdanlivou výnimkou sú „monopoly“ a cenové vojny s nimi, tam sa však nesmie zabúdať, že na netransparentných dohodách s vládou v koncovke zrejme neprerobia... Už asi tretia či štvrtá verzia „racionalizačných opatrení“, ktorú má Valentovič predložiť, bude preto zbavená všetkých návrhov na rušenie lôžok či na akékoľvek poplatky. Mantinely, ktoré vzišli z koaličnej rady, sú istotou, že pohnúť sa k zmene nie je možné.
Reálne východiská – nastavenie minimálnej siete a zúženie starostlivosti hradenej z povinného poistenia, čo je alfa a omega – sú politicky nepriechodné. A nielen v tejto konštelácii. Stačí si spomenúť, že to bol Mikuláš Dzurinda, kto zastavil transformáciu nemocníc. Keby sa to neudialo, dlhy by už (takým tempom) nerástli... Je zrejmé, že aj v novej verzii „opatrení“ sa objavia iba ďalšie Ficove (Paškove) nápady. A tie nepokryjú ani požiadavku odborov, ktorá vyráža dych (zakotviť legislatívne 30- percentné zvýšenie platov), ani zastavenie rastu dlhov. Dlhodobá prognóza je evidentná: Manévrovací priestor premiéra (ekonomický, aj politický) sa zdá dostatočný, aby napätie neriešil s ministrom zdravotníctva, ale financií...
V skutočnosti sa však nič mimoriadne nedeje. „Kríza“ je trochu umelá, keďže vychádza z politickej zápletky, že minister nedodržal termín 30. apríl, dokedy mal mať schválený plán úspor. Na to sa nabaľujú odborárske, opozičné a mediálne dramatizácie. Realita je však iba taká, že dlh zdravotníctva síce rastie, ale pri historicky najvyššom HDP, čo je dôležitá báza na porovnávanie, je pomerné zadlženie rezortu nižšie, ako kedykoľvek pred oddlžením cez a. s. Veriteľ.
To, čo sa práve deje, je len zrkadlový obraz pomerov, ktoré tu vládli permanentne pred ministrom Zajacom. Náklady rezortu rastú rýchlejšie ako príjmy, cez diery v systéme sa opäť plytvá a nárazovo prichádza napätie, ktoré zviditeľnia nejaké mzdové požiadavky či nesplatené dlhy akejsi nemocnice. Nasleduje politický konflikt (trochu ako cirkus) a ďalšia sanácia z rozpočtu. Rozdiel oproti minulosti je len v tom, že Damoklov meč eura zviera Fica viac pod krkom. Či Valentovič padne, či zostane, prostriedky do zdravotníctva sa budú nalievať zvonka – tak ako vždy pred Zajacom, keď vypukla nejaká aktuálna „kríza“. Pamätníci potvrdia, že keď sa v minulosti zháňali peniaze, nehovorilo sa o kríze, ale o „kolapse“ zdravotníctva. Ten však ešte iba príde.

 PETER SCHUTZ