V týchto zlomových časoch plných extrémnych nádejí aj útrap z beznádeje potrebujeme silnú duchovnú vzpruhu. Očistu. Niečo ako wellness duše. A tak som neomylným krokom zamierila medzi ruiny bývalej bratislavskej Cvernovky. 

Náš starší syn začal chodiť presne 17. novembra 2014. Vykročil bez pomoci našich rúk a my sme volali, ó, aké symbolické, budeme si to pamätať navždy!

Teraz už nebudem smiešna, keď napíšem, že žijeme v mafiánskom štáte? Zvláštne.

To, že novinára Arpáda Soltésza chcela protiteroristická jednotka NAKA trestne stíhať za výroky o „bielej spodine“ na sociálnej sieti, je nonsens a taký nezmysel, až rozum zastáva.

Ústredie ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny na Špitálskej ulici je nedobytná pevnosť. Dole je vrátnica s esbéeskármi, cez ktorú neprekĺznete.

„Už sa cítim ako v stredu,“ vyhlási môj muž, len čo sa usadíme v kupé. Otočím sa na sestru a zaspievam: „Už v pondelok sa cítiš ako v stredu! To sú Princovia, Leďova kapela.“ Sestra sa zarehoce.

Jaroslava Blažková  bola pre mňa najväčším literárnym objavom. Dodnes si pamätám ten šok, keď som sa začítala do nenápadnej knižočky z vydavateľstva Aspekt, ktoré ako prvé znovu vydalo jej prózy.

Deväťdesiate roky boli drsné aj krásne. Prežila som ich celé v divadle Stoka a všetko to bol jeden zázrak. Aj to, že sme prežili, aj to, ako sme žili. 

Bojovať proti extrémizmu je našou morálnou povinnosťou. Ale pozor: Nie s hocikým a nie za každú cenu.  

To, že Slovenské národné divadlo uvádza hru Natálka o reálnom útoku skinheadov na rómsku rodinu v Česku a cestuje s ňou po stredných školách, by mohla byť skvelá správa.