Navážať sa do slovenskej verejnoprávnej televízie je ako chytať ryby v akváriu. V prvom momente sa človek teší, že to ide takmer samo, vzápätí sa však začne nudiť. Samozrejme, teším sa, že mám právo dívať sa na program bez prerušovania reklamou, len sa zatiaľ niet veľmi na čo dívať. Ale snažia sa. Koprodukčná Sanitka 2 bude pokračovaním seriálovej klasiky, ktorú si síce pamätáme lepšiu, ako skutočne bola, ale to by nemuselo vadiť.

hýba mi inštitúcia videopožičovne, fenomén spojený azda najvýznamnejšie s deväťdesiatimi rokmi minulého storočia, miesto, kde filmy spredmetnené na nosičoch čakali, až si ich niekto požičia. Filmy, čo boli nedávno v kinách, filmy, čo sa kinám vyhli, filmy, ktoré nikdy neboli určené do kín, ale nakrúcali sa priamo „na video“, televízne filmy a vzadu za plachtou filmy pre dospelých, vstup od osemnásť rokov vyššie. Spoločné mali iba to, že bolo treba pre ne prísť do videopožičovne. Zopár ich prežilo, dnes sa v nich požičiavajú filmy na DVD a Blu-ray, ale koncept zostáva zachovaný.

Ryba smrdí od hlavy. Nemá zmysel vymenúvať celú galériu a galérku prednovembrových povereníkov a ministrov školstva. Ostala po nich len túžba, aby vzdelávanie prestalo byť papagájovaním fráz. Chceli sme, aby mali školy viac voľnosti, boli kreatívnejšie a žiaci nadobudli lepšiu spôsobilosť orientovať sa v otvorenom svete. Nazvime to pokojne reformou vzdelávania.

Čo už len môže byť zaujímavé na živote v mestečku, ako je Neuburg an der Donau! Ospalá hornobavorská provincia, ani nie tridsaťtisíc obyvateľov. Starnúci mníchovský bonviván, od ktorého som kedysi kupoval ojazdeného forda, iba vyvaľoval oči do krajiny a neustále opakoval: „Préria! Vy tu žijete v prérii!“

Konečne je ryba vo vode. Pláva si voľne medzi svojimi a dýcha vodný kyslík. Dorotka je v štúdiu. Po štyroch rokoch práce na všetkom len nie na hudbe, po 4 rokoch tápania, čo kde ako s kým, kedy, a najmä za čo, po celom tom čase písania textov v indických vlakoch a a studených himalájskych hoteloch a komponovania v tých málo voľných chvíľach medzi všetkými mojimi pohybmi medzi kontinentmi, krajinami, domovmi, prácami, kamarátmi a životmi. Stačí. Sadnúť si na riť, dokončiť motívy, dopísať refrény, nájsť kapelu, a spustiť Cubase.

Redakčný kolega Boris Németh má dobrý fotoaparát a ešte lepšie oko. Dokazuje to jeho výstava v Stredoeurópskom dome fotografie (SEDF) v Bratislave. No ovláda aj iné „kúzla“. Napríklad vypražiť na večeru pre fotografov viac ako dvadsať bravčových rezňov a k tomu uvariť ryžu.

Pôvodne bezvýznamný skladník, neskôr prezident nikým neuznanej Republiky Srbská Krajina, ktorá v rokoch 1991 až 1995 „odrezala“ tretinu Chorvátska. No tiež pašerák nafty, dreva, alkoholu a cigariet, ktorý zázračne zbohatol na vojnovom biznise. Postava z Kusturicovho filmu?

Po jedenásťročnej prestávke vychádza spoločný album ikony európskeho džezu, Jana Garbareka a fenomenálnych The Hilliard Ensemble. Projekt Officium novum, opäť prekračujúci hranice žánrov i času, hudobníci predstavia v septembri aj v Bratislave. Na festivale Konvergencie.