Keď sme malé deti, je nám jedno, čo si o

Je to neuveriteľné, čo všetko sa človeku môže stať v priebehu jedného týždňa. Naposledy som vám písala z Himalájí, z výšky 2 700 metrov nad morom. Už v ten deň mi bolo všelijako. Našla som niekde v tej dedine človeka, čo sa pyšne a falošne nazýval doktorom a zle ma diagnostikoval.

Dnes sú Budhove narodeniny. A ja som po pol roku opäť v Himalájach. Motám sa po horách a zaisťujem veci, lebo najbližšie už sem prídem so svojimi prvými klientmi.

Môj šéf zo sirotinca, kde sa starám o

V roku 1989 som si myslela, že už nezažijem Prvý máj. Taký aký sme ho poznali. Omyl. Dnes je prvý máj a vyzerá tak isto. Ľudia sú čierni, ale vlajky sú stále rovnako červené. Maoisti vyhrali voľby. Keďže sedia v parlamente, aspoň už nestrašia po horách a nevyberajú turistov. Nepálci im veria. Takmer všetci.

Prvýkrát v živote som videla lavínu. Aj malú, aj veľkú, aj padajúcu, aj spadnutú. Nezabudnem na ten zvuk. Tie tučné basy. A tá masa snehu padajúca nadol.

Keď som bola malá, mama mi vravievala, aby som nebola taká „negatívna“, lebo vraj ľudia nechcú byť v prítomnosti negatívnych ľudí. Celkom som vtedy nevedela, ako to myslí, ten negativizmus.

„Keď ťa to zas chytí, poklepkaj si prstami po temene hlavy, smerom odzadu dopredu,“ povedala mi jedna liečiteľka na moju trúfalú a

Všetkým doma už leziem na nervy s rečičkami o Nepále, ale pritom som sama v tom zhone takmer zabudla, prečo ho mám vlastne rada. Pretože: