Keď som bola malá, mama mi vravievala, aby som nebola taká „negatívna“, lebo vraj ľudia nechcú byť v prítomnosti negatívnych ľudí. Celkom som vtedy nevedela, ako to myslí, ten negativizmus.
Ja som mala pocit, že som len realistická...a vlastne dodnes ho mám. A prečo ľudia nechcú byť v prítomnosti negatívnych ľudí? Asi to súvisí aj s tým, že radšej chodia na komédie ako na drámy a radšej čítajú vtipy a komiksy ako Dostojevského... Ale hlavným dôvodom asi bude, že v ľudskej mysli existuje také jedno kolečko, ktoré na seba prenáša nálady iných ľudí. Niektorí jedinci, medzi ktorých isto-iste patrím aj ja, su takí hypersenzitívni, že im stačí pár sekúnd kontaktu s nasratou osobou a už v sebe majú ten jed a nepokoj. A smútok sa prenáša ešte ľahšie. Také pohreby. Bola som na pohrebe človeka, ktorý mi nebol až taký blízky, ale revala som ako malá. Alebo smutné konce filmu v kine.
Raz som zažila fakt hromadný plač, v tom filme s Bjork. Začala plakať jedna pani a zrazu revalo celé kino, aj chlapi. Keby tá kinosála mala okná, určite by boli orosené. Sú ľudia, ktorí vám budú vyčítať smutné texty pesničiek s tým, že sa pri tom zle šoféruje. A tento prenos nefunguje len pri základných náladách...napríklad také drogy. Často sa cítim opitá, alebo zhulená v spoločnosti ľudí, čo sú na šrot. A pritom som úplne triezva a nechce mi to nikto veriť. Mama asi mala pravdu, ľudia nechcú byť v spoločnosti negatívnych ľudí. Lenže skutočne pozitívnych ľudí je málo. Bárskto sa môže nasilu usmievať ako predavači v macdonaldoch...používať milučký hlas a usmievať sa ústami. Zakrývať svoj negativizmus alebo realizmus a predať viac hamburgerov. Stretnúť však skutočne usmiateho človeka, ktorý sa smeje hlavne očami, je dnes už dosť ťažké. A aj preto sa prestávame spoliehať na ľudí a staviame viac na miesta. Taký pobyt v prírode...ťažko je obviniť stromy, srnku či kopec z negativizmu. Teraz som zišla kvôli tomuto článku z drevenice v horách dole do civilizácie. Pokiaľ som bola hore, vnímala som reč vetra a farbu snehu, zvuky zveri a svetlo a teplo ohňa v peci. Len čo na mňa začalo hučať rádio a v hypermarkete zapípali pokladnice, prešla mnou triaška. Časom si, samozrejme, zvyknem a budem sa na vás usmievať z časopisov. A možno vďaka tomu predám viac svojich depresívnych cédečiek.
Ja som mala pocit, že som len realistická...a vlastne dodnes ho mám. A prečo ľudia nechcú byť v prítomnosti negatívnych ľudí? Asi to súvisí aj s tým, že radšej chodia na komédie ako na drámy a radšej čítajú vtipy a komiksy ako Dostojevského... Ale hlavným dôvodom asi bude, že v ľudskej mysli existuje také jedno kolečko, ktoré na seba prenáša nálady iných ľudí. Niektorí jedinci, medzi ktorých isto-iste patrím aj ja, su takí hypersenzitívni, že im stačí pár sekúnd kontaktu s nasratou osobou a už v sebe majú ten jed a nepokoj. A smútok sa prenáša ešte ľahšie. Také pohreby. Bola som na pohrebe človeka, ktorý mi nebol až taký blízky, ale revala som ako malá. Alebo smutné konce filmu v kine.
Raz som zažila fakt hromadný plač, v tom filme s Bjork. Začala plakať jedna pani a zrazu revalo celé kino, aj chlapi. Keby tá kinosála mala okná, určite by boli orosené. Sú ľudia, ktorí vám budú vyčítať smutné texty pesničiek s tým, že sa pri tom zle šoféruje. A tento prenos nefunguje len pri základných náladách...napríklad také drogy. Často sa cítim opitá, alebo zhulená v spoločnosti ľudí, čo sú na šrot. A pritom som úplne triezva a nechce mi to nikto veriť. Mama asi mala pravdu, ľudia nechcú byť v spoločnosti negatívnych ľudí. Lenže skutočne pozitívnych ľudí je málo. Bárskto sa môže nasilu usmievať ako predavači v macdonaldoch...používať milučký hlas a usmievať sa ústami. Zakrývať svoj negativizmus alebo realizmus a predať viac hamburgerov. Stretnúť však skutočne usmiateho človeka, ktorý sa smeje hlavne očami, je dnes už dosť ťažké. A aj preto sa prestávame spoliehať na ľudí a staviame viac na miesta. Taký pobyt v prírode...ťažko je obviniť stromy, srnku či kopec z negativizmu. Teraz som zišla kvôli tomuto článku z drevenice v horách dole do civilizácie. Pokiaľ som bola hore, vnímala som reč vetra a farbu snehu, zvuky zveri a svetlo a teplo ohňa v peci. Len čo na mňa začalo hučať rádio a v hypermarkete zapípali pokladnice, prešla mnou triaška. Časom si, samozrejme, zvyknem a budem sa na vás usmievať z časopisov. A možno vďaka tomu predám viac svojich depresívnych cédečiek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.