Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Takto rodiť nechceme

.veronika Pizano .iveta Aldana .lucia Lišiaková .časopis .spoločnosť

Pred päťdesiatimi rokmi mysleli tehotné ženy najmä na to, aby ich deti prežili pôrod. Doba pokročila a dnes sa rodičky sústreďujú na úplne iné záležitosti.

Vďaka internetu majú dnes ženy oveľa viac informácií a môžu si ľahko vymieňať vlastné skúsenosti. Aj preto dnes intenzívne znejú hlasy volajúce po humanizácii slovenského pôrodníctva. Ženy tým myslia najmä rešpekt k pôrodu, dodržiavanie svojich práv a uplatňovanie najnovších výsledkov výskumov do praxe.

„Pôrod milovaného synčeka bola najhoršia skúsenosť v mojom živote. Celý rok po ňom som pre tie hrozné spomienky preplakala skoro každú noc!“ spomína prvorodička zo Sniny, ktorá si neželala byť menovaná. Pritom mala odsúhlasený pôrodný plán, ale nepodpísal ho primár, takže personál sninskej nemocnice ho neakceptoval. „Jediné, čo akceptovali, bolo nepodávanie liekov počas pôrodu. Chcela som, aby mi položili dieťa na brucho, ale personál reagoval hystericky. Doktor na mňa kričal, hneď ako vošiel na sálu, či som si vedomá toho, že ak nechcem nástrih, natrhnem sa tak, že budem mať doživotné následky. Nástrih bolel viac, než celý pôrod dohromady. Po pôrode sme sa s priateľom nemilovali asi osem mesiacov, nemohla som. Ešte aj teraz sa bojím.“ Keby išlo o ojedinelú skúsenosť, tento seriál o pôrodníctve by nevznikol.

Pôrodníctvo je medicínsky odbor, založený na vedeckých poznatkoch. Napriek tomu sa v slovenských pôrodniciach často používajú praktiky, ktoré idú proti nim. Typickým príkladom je epiziotómia.

.nástrih musí byť?
Epiziotómia je nástrih hrádze medzi pošvou a konečníkom, ktorým sa pri prebiehajúcom pôrode rozšíri vaginálny otvor. Svetová zdravotnícka organizácia stanovila mieru epiziotómií na 10 percent z vaginálnych pôrodov – epiziotómia by mala byť indikovaná len pre dôvody záchrany života či zdravia dieťaťa. Podľa Regionálnej analýzy pôrodníc v SR však miera nástrihov v roku 2011 na Slovensku prekročila 60 percent a v pôrodniciach v Galante, Žiline či Banskej Bystrici až 90 percent!

Hľadali sme na Slovensku pôrodnicu, ktorá by mohla ísť v počte nástrihov príkladom pre tie ostatné, no narazili sme na problém. Zistili sme totiž, že pôrodnicou s najlepším výsledkom je pôrodnica v Trebišove s mierou epiziotómií 37 percent, no aj to je stále zarážajúco vysoké číslo.

Prečo sú tu nástrihy stále rutinnou záležitosťou? „Každý, kto robí epiziotómiu, si vždy povie, že strihol, lebo to bolo potrebné, nikto nepovie, že strihol, pretože to tak robí vždy. Každý lekár nástrih nejako indikuje,“ hovorí doktor Jozef Záhumenský, prednosta gynekologicko-pôrodníckej kliniky Fakultnej nemocnice v Trnave.

Dôvodom, prečo sa robí toľko nástrihov, je u nás zrejme iba zvyk. „Každej prvorodičke robím nástrih,“ – to je výrok, ktorý z úst pôrodníkov vôbec neznie zriedkavo. V minulosti sa verilo, že epiziotómia slúži ako prevencia veľkých pôrodných poranení hrádze, konečníka a čreva, a robila sa aj preto, aby sa dieťa narodilo rýchlejšie. Súčasné poznatky však dokazujú, že rutinný nástrih hrádze závažným poraneniam nepredchádza. Prečo sa napriek tomu slovenskí pôrodníci týmito poznatkami neriadia?

Doktor Záhumenský, ktorý dvanásť rokov pôsobil v Českej republike, tvrdí, že na Slovensku sa v odbore držia určité tradície, lekári nečítajú štúdie a už vyvrátené domnienky odovzdávajú starší pôrodníci mladším. Potrebu neustáleho vzdelávania potvrdzuje aj primár gynekologicko-pôrodníckej kliniky v Trenčíne Peter Kaščák: „Je dôležité, aby sa lekári vzdelávali, chodili na kongresy, študovali aktuálnu literatúru a navštevovali aj iné pracoviská v zahraničí. Lebo ak ostaneme sedieť len doma a budeme si myslieť, že niečo funguje 20 rokov a funguje to dobre, tak to tak bude fungovať aj ďalších 20 rokov. To určite nie je dobrá cesta. Treba byť otvorený novým medicínskym, odborným i ľudským postupom.“

Mohli by sme ospravedlniť lekárov, že nastrihávajú len v dobrej viere, že tým žene alebo dieťaťu pomáhajú. Ale jedna vec sa ospravedlniť nedá: prečo je tak veľa žien, ktorým bol vykonaný nástrih proti ich vôli, bez ich súhlasu či vedomia. Dokonca je dosť aj žien, ktoré tvrdia, že pri šití nastrihnutia cítili obrovskú bolesť pre nedostatočné alebo chýbajúce podanie analgézy. Vetu: „Následné šitie som si odtrpela viac ako celý pôrod,“ sme od žien počuli často. Šitie však bolieť nemá. Aj podľa Európskej charty má každý pacient právo predchádzať zbytočnému utrpeniu a bolesti. Letáky s právami pacientov nájdeme práve v nemocniciach na nástenkách alebo stolíkoch. Ale číta tieto letáky aj personál nemocníc?

.skákanie po bruchu
Ďalšia z praktík, ktorá nemá dostatočnú oporu vo vedeckých poznatkoch, ale napriek tomu je na Slovensku (ale i vo svete) používaná, je Kristellerova expresia, ľudovo povedané skákanie po bruchu. „Doktor s dvoma sestrami mi tlačili na brucho. Boli to také silné bolesti, že sa mi úplne vypol mozog a na posledné minúty sa vôbec nepamätám. Prebrala som sa, až keď nado mnou držali moje dieťa. Ešte aj po týždni som mala modriny po celej brušnej časti, bola som dolámaná,“ opisuje zážitok prvorodička z pôrodnice v Galante z roku 2012.

Poznatky o tejto praktike sú veľmi okresané. Štúdie ju spájajú so zvýšeným rizikom inkontinencie moču ešte šesť mesiacov po pôrode či so závažnými poraneniami hrádze. Zároveň nie sú známe žiadne prínosy tejto praktiky a skôr sa upozorňuje na potenciálne riziká pre matku i dieťa. Na Slovensku sa navyše tento zákrok nezapisuje do dokumentácie, a tak následne ani nie je možné robiť tu štúdie, ktoré by dodatočne skúmali súvislosti medzi vykonanou Kristellerovou expresiou a jej dopadom – či už na priebeh pôrodu, alebo na zdravotný stav ženy a dieťaťa po pôrode. Viaceré zahraničné odborné články volajú po ďalšom skúmaní a tiež po tom, aby bol tento zákrok robený opatrne, len v nevyhnutných prípadoch, a iba s personálom, ktorý má v tejto oblasti školenie.

Niektoré ženy však vnímali zatlačenie na brucho ako pomoc, pretože nevládali tlačiť. Riešením pre takéto prípady by mohla byť zmena pôrodnej polohy. V slovenských pôrodniciach sa rodí na pôrodníckom stole, v ležiacej alebo polosediacej polohe, niekedy dokonca s priviazanými nohami.

Zaujímavým zistením je, že rodiaca poloha poležiačky sa začala objavovať až v 16. storočí a dominantnou sa stala až pred 250 rokmi. Aj reliéf v chráme Esneh v Egypte zobrazuje rodiacu Kleopatru na kolenách. Dôvody rozšírenia ležiacej polohy sa rôznia. Spomína sa potreba preukázať mužskú silu nad ženou, začiatok používania klieští alebo aj vplyv francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý sa vraj rád pozeral na rodiace ženy a ležiaca poloha mu poskytovala potrebný „výhľad“. Ležiaca poloha je však najmä výsledkom boja holičov-chirurgov s pôrodnými asistentkami, ktorí takýmto spôsobom dodávali pôrodu status choroby. A choroba patrí do rúk chirurgom, a nie pôrodným asistentkám.

.neležať!
Ležiacu polohu pritom Svetová federácia pre gynekológiu a pôrodníctvo (FIGO), ktorej členom je aj Slovenská gynekologicko-pôrodnícka spoločnosť, vyslovene neodporúča. Naopak, odporúča aktívnu podporu rodičiek personálom v tom, aby si sami zvolili najvhodnejšiu polohu na tlačenie v druhej dobe pôrodnej, vrátane polohy v drepe. Štúdia z roku 2012, ktorá vznikla pod vedením profesora Janesha Guptu z Univerzity v Birminghame, analyzovala výsledky 22 štúdií, ktoré zahŕňali 7 280 žien.

Jeho štúdia porovnávala výsledky pôrodov vo vzpriamených polohách s polohami vleže. Vzpriamené polohy podľa výsledkov štúdie prinášajú niekoľko benefitov, ako zníženie pôrodov kliešťami alebo vákuumextraktorom, zníženie počtu epiziotómií, ale na druhej strane môžu za väčší počet poranení hrádze druhého stupňa (pričom epiziotómia zodpovedá poraneniu hrádze druhého stupňa) a tiež zvýšené riziko straty krvi väčšej ako 500 ml. Štúdia konštatuje, že kým nebudú s väčšou určitosťou preskúmané prínosy a riziká jednotlivých polôh, ženy by mali mať možnosť rozhodovať o pôrodnej polohe.

Práve vlastný výber pôrodnej polohy je jednou z požiadaviek, ktoré si rodičky často dávajú do pôrodných plánov. Ich prostredníctvom sa snažia vopred si zabezpečiť, že budú mať taký pôrod, aký si želajú. V týchto pôrodným plánoch často uvádzajú, že si neželajú holenie, klystír, nástrih, že by rady rodili v inej polohe, ako je zvykom, že si neželajú podávanie žiadnych liekov, najmä syntetického oxytocínu (používa sa najmä na vyvolanie pôrodu a urýchlenie pôrodu). Ženy si často žiadajú po pôrode okamžite položiť dieťa na matku, vyšetrenie dieťaťa na matke, váženie až po určitom čase, aby mali zabezpečený bonding a aj to, aby s nimi už dieťa ostalo a neodniesli ho na novorodenecké oddelenie.

Taktiež si snažia zabezpečiť plnú informovanosť. „Lekár s pacientom sa musia v rámci konsenzuálnej etiky dohodnúť, že súhlasia, ako čo bude prebiehať. A na to je fantastický pôrodný plán. Žena si vypracuje pôrodný plán a dohodne si s doktorom spoluprácu. Doktor by mal prejsť pôrodný plán a čo nie je vyslovene nebezpečné, by mal akceptovať. Čo je nebezpečné, na to by mal upozorniť, vysvetliť. Samozrejme, ak bude žena na danej veci trvať, môžeme to tak urobiť, ale na jej riziko. Dohoda by však mala prebehnúť pred pôrodom. Lebo počas pôrodu má už žena kontrakcie, je v strese, už nie je schopná komunikácie,“ hovorí o výhodách pôrodného plánu doktor Záhumenský.

Nie všetky pôrodnice sú týmto plánom naklonené. Miroslava, ktorá sa v roku 2013 chystala na pôrod svojho tretieho dieťaťa, oslovila v okolí svojho bydliska štyri nemocnice so svojím pôrodným plánom. „Z jednej som nedostala žiadnu odpoveď, v ďalších troch mi neboli ochotní vyhovieť takmer so žiadnou požiadavkou – ako napríklad voľba polohy, pôrod s pôrodnou asistentkou, dotepanie pupočníka či kontakt koža na kožu s dieťaťom po pôrode.“ Miroslava sa preto rozhodla pre pôrod v Rakúsku. Porodila za prítomnosti pôrodnej asistentky vo vode v polohe na štyroch a splnili aj všetky jej ostatné požiadavky.

.zbytočný plán?
Niektoré pôrodnice sa pôrodným plánom bránia, a nie je to len prejavom ich neochoty alebo nevôle, ale môžu za to aj skúsenosti lekárov. „Pri konzultácii o pôrodnom pláne sa spýtam matky, prečo odmieta podanie vitamínu K a či vie o krvácavej chorobe novorodenca, pre ktorú sa preventívne vitamín K podáva. Odpovie mi, že je to len výmysel doktorov,“ hovorí Rozália Mišová, primárka novorodeneckého oddelenia Fakultnej nemocnice v Trnave. S takýmto postojom nesúhlasí a spomína na prípad rodičky, ktorá mala pozitívnu kultiváciu na streptokoka, ale odmietla podanie antibiotík pred pôrodom. Jej dieťa sa streptokokom infikovalo a až spätne jeho matka pochopila, pred čím ju primárka varovala.

Niektoré požiadavky rodičiek v pôrodných plánoch, ktoré môžu dieťa či rodičku ohroziť, vyvolávajú veľký odpor lekárov. Ale neochota lekárov pristúpiť na splniteľné želania rodičky vyvoláva nevôľu voči celému slovenskému pôrodníctvu. No aj v tomto odbore často počuť vyhlásenia žien: „Sú tu aj dobrí lekári, dobré zariadenia.“

Samotné pôrodníctvo ako odbor akoby nebolo schopné sebareflexie, nevidíme tu kritiku lekárov alebo inštitúcií navzájom. Každý lekár, s ktorým sme hovorili, nám napokon povedal túto vetu: „Ja môžem hovoriť len za seba.“ A kto tu potom hovorí za práva rodičiek?

.autorky sú spolupracovníčky .týždňa

.diskusia
.neprehliadnite